SLOVENSKÁ LITERATÚRA PO ROKU 1945

Slovenskú prózu po roku 1945 môžeme rozdeliť na niekoľko vývinových období, v ktorých sa odrážajú spoločenské problémy doby.

V prvom období /1945 – 1948/ po skončení 2. svetovej vojny sa aktuálnou tematickou oblasťou prózy stalo Slovenské národné povstanie / SNP/ a protifašistický odboj. Smer, akým by sa mala literatúra uberať udal Peter Jilemnický vo svojom románe Kronika, tematicky zameraného na protifašistický odboj. Kritika ho povýšila na model.

Protiklad vytvorila skupina autorov, ktorí sa vo svojej tvorbe zamerali na aktuálne mravné a spoločenské otázky. Objavujú sa romány s témou dediny. Najznámejší je autor František Hečko a jeho román Červené víno.

V tomto období doznieva lyrizovaná próza, a to dielom Františka Švantnera Nevesta hôľ.

Druhé obdobie / 1948 – 1956/ sa vyznačuje prijatím jedinej literárnej metódy – socialis-tického realizmu.Táto metóda popiera rozmanitosť umeleckého stvárnenia skutočnosti. Zanikajú rozdiely medzi autormi. Próza tohto obdobia je schematická, napísaná podľa jednej šablóny. Hlavnou úlohou literatúry bolo plniť politické ciele. Ide o tvorbu tzv. industriali-zovanej literatúry, t.j. literatúry budovateľských úspechov, združstevňovania, spriemy-selňovania, atď. Za prozaické dielo schematizmu sa pokladá napríklad román Františka Hečka Drevená dedina.

V roku 1954 po odhalení „kultu osobnosti“ nastalo spoločenské uvoľnenie, ktoré umožnilo príslušníkom tzv. strednej generácie – Vladimír Mináč, Ladislav Mňačko – kritizovať spolo-čenský a politický systém. Zmena v literatúre začala vydaním románu Alfonza Bednára Sklený vrch.

V treťom období / 1956 – 1969/ sa znovu vytvoril priestor na generačnú diferenciáciu a na osobnostnú kryštalizáciu spisovateľov. Situácia sa začína kvalitatívne meniť , čo umožnilo, aby vychádzali diela ako napríklad Mináčova trilógia Generácia, Tatarkove Prútené kreslá, Jašíkovo Námestie svätej Alžbety, Ťažkého román Amenmária a iné.

Viacerí autori odmietajú metódu socialistického realizmu a začínajú využívať prvky modernizmu / antiromán, existencializmus/. Vidieť to v tvorbe Ruda Slobodu, Jána Johanidesa a Petra Jaroša.

Štvrté obdobie /1969 –1989/ je poznačené začiatkom procesu normalizácie v našej spoločnosti po auguste 1968. Slovenská literatúra sa rozštiepila na tri prúdy :

1. exilový – do zahraničia odišiel Mňačko / Smrť sa volá Engelchen, Ako chutí moc/ a iní,

2. disidentský / nesúhlasiaci s oficiálnou politikou/ a samizdatový / ilegálne vydávanie diel/ - autori boli umlčiavaní, či vytláčaní na literárnu perifériu, mohli publikovať len s obme-dzeniami, napríklad Dominik Tatarka / Farská republika , Prútené kreslá/,

3. oficiálny – autori mali podporu režimu.

V druhej polovici 70. rokov vzniká tzv. románová situácia.Mnohí autori vydávajú romány, často dilógie či trilógie. Objavujú sa romány s tematikou:

a/ výrobnou či ekologickou – Anton Baláž Skleníková Venuša,

b/ dedinskou – Peter Jaroš Tisícročná včela,

c/ príbehy postáv psychicky labilných – Rudolf Sloboda Stratený raj a iné.

Od začiatku 80. rokov prežívajú renesanciu kratšie prozaické útvary – poviedka, črta, novela. Tematické východiská súčasnej prózy sú veľmi široké a dominuje v nich predovšetkým stvárnenie súčasnosti, napríklad Dušan Mitana sa zameral vo svojej tvorbe na životné krízy mladých ľudí – Nočné správy. Okrem súčasnosti sa autori – Ján Johanides, Ladislav Ťažký, Hana Ponická – sústreďujú aj na témy augustovej okupácie ČSSR, existencie slovenského štátu 1939-45 a na nový pohľad na 50. roky.

Próza 70. a 80. rokov reagovala na skoršie tvorivé metódy:

1. Vplyv lyrizovanej prózy a naturizmu sa prejavuje u Vincenta Šikulu, Ladislava Balleka, Hany Zelinovej a i.

2. Vplyv existencializmu a nového románu je badateľný v prózach Jána Johanidesa, Petra Jaroša i Rudolfa Slobodu.

3. Podnety z juhoamerického magického románu zasiahli do autorského formovania Dušana Mitanu, Pavla Vilikovského a Petra Jaroša.

V piatom období / 1989 – súčasnosť/ nastala zmena spoločenského zriadenia / končí socializmus a nastupuje demokratické zriadenie spoločnosti/ a vznikla Slovenská republika /1993/. Tematické východisko súčasnej prózy je široké.

Mnohí autori sa zamerali na istý región, na jeho charakteristické znaky a špecifiká. Stvárňujú napríklad východné Slovensko /Milka Zimková/, južné Slovensko /Ladislav Ballek/, Záhorie /Štefan Moravčík/, Oravu /Ján Johanides a Oľga Feldeková/, tatranské prostredie /Belo Kapolka/, hlavné mesto Bratislavu /Peter Pišťanek, Pavol Vilikovský/ a iné.

Slovenská pôvodná tvorba vychádza aj vďaka fondu kultúry PRO SLOVAKIA.

SLOVENSKÁ LITERATÚRA PO ROKU 1945
Obdobie	Spoločenské podmienky	charakteristika	témy	predstavitelia diela
1945 - 48	koniec 2. svetovej vojny	končí lyrizovaná próza	SNP protifašistický odboj dediny	Jilemnický Kronika Hečko Červené víno
1948 - 54	začiatky budovania socialistickej spoločnosti, odhalenie „kultu osobnosti“ spoločenské uvoľnenie	socialistický realizmus industrializovaná literatúra zmena v literatúre	budovateľské úspechy združstevňovanie spriemyselňova- nie kritika systému	Hečko Drevená dedina Mináč V. Mňačko L. Bednár Sklený vrch
1954 - 69	pokračuje spoločenské uvoľnenie	osobnostná kryš- talizácia autorov odmietanie socialistického realizmu prvky modernizmu	2. svetová vojna dedina súčasné problémy	Mináč Generácia Tatarka Prútené kreslá Jašík Námestie svätej Alžbety Ťažký Amenmária Sloboda, Johanides
1969 - 89	proces normalizácie	tri prúdy = exilový + disidentský, sa- mizdatový + oficiálny vznik tzv. romá- novej situácie renesancia kratších prozaických žán- rov a skorších tvorivých metód	totality výrobná, ekologická dedinská príbeh postáv psychicky labilných augustova okupácia, Sloven- ský štát 1939 - 45 nový pohľad na 50. roky životné krízy mladých ľudí	Mňačko-Ako chutí moc Baláž-Skleníková Venuša Jaroš-Tisícročná včela Sloboda-Stratený raj Johanides Ťažký Tatarka-Farská republika Ponická Šikula, Ballek, Johanides, Vilikovský Mitana – Nočné správy
1989 - súčasnosť	končí socializmus nastupuje demokratické zriadenie vznik SR	zameranie sa na región fond kultúry PRO SLOVAKIA	východne Slovensko južné Slovensko Záhoria Orava tatranské prostredie Bratislava	Milka Zimková Ladislav Ballek Štefan Moravčík Ján Johanides Belo Kapolka Peter Pišťanek

Zdroj:
http://oskole.sk/?id_cat=4&clanok=1602

Jozef Cíger Hronský - Jozef Mak

Literárny druh: epika

Literárny žáner: expresionistický (sociálny) román

Literárna forma: próza

Prostredie: predvojnové a vojnové obdobie jednoduchej stredoslovenskej dediny a neskôr aj vojnové prostredie Hercegoviny, kde Jozef narukoval na vojenčinu.

Postavy:

Jozef Mak - jednoduchý človek, ktorý mal už od narodenia smutný a ťažký život. Narodil sa ako nemanželské dieťa, celý život sa musel prebíjať životom, avšak svoj osud prijímal pasívne a nesnažil sa ho zmeniť k lepšiemu. Bez výhrad a so sklopenými ušami prijímal všetky strasti života a ticho znášal všetky životné utrpenia.

Jula Petrisková - Jožova žena
Jano Mak - Jozefov nevlastný brat
Eva Makovka - Janova a Jozefova matka
Hana Meľošovie - Marušina mama a Jozefova krstná mať
Meľoš - Hanin muž, ktorý Jozefa nemá veľmi v láske
Gregor Biaľoš - Jozefov otec

Téma: smutný životný príbeh a ťažký osud Jozefa Maka, ktorý sa narodil ako nemanželské dieťa a hoci počas svojho života veľakrát nesúhlasí s krivdami a nespravodlivosťou, ktoré sa voči nemu v jeho živote páchajú, nevie sa tomu brániť a postaviť sa krivde na odpor.

Krstnou matkou sa mu stala Hana Meľošová. Matka chodila za prácou a 7 ročný Jano Mak - jej manželský syn - musel svojho nechceného brata celé dni v nosiť na chrbte, hoci nevládal. Často ho aj bil, ale Jožo ho mal rád.

Jedného dňa bol v dedine veľký požiar, Makovcom zhorel dom. Hana Meľošová ich zavolala k sebe. Jožovi sa páčila jej dcéra. Jožo zanechá prácu u baču a začne pracovať u drevorubačov. Matka pred ním prvýkrát spomenie meno jeho otca.

Gregorovi Biaľošovi sa zdôverí, že chce postaviť chalupu a dúfa, že mu ľudia pomôžu. No Gregor mu povie, že od neho pomoc čakať nemôže. Jožo si uvedomí, že by tým verejne priznal svoje otcovstvo. Na druhý deň Biaľoša privalil strom. Jožo stavia chalupu a keď ju dostavia, povolávajú ho. Keď sa vráti domov, nemá vlastne nič - stratil matku, stratil lásku, stratil dom, stratil Marušinu krásu, ale po čase získava Julu, ktorú si vezme, hoci jeho city k nej nie sú až také čisté, aké prechovával k Maruši. Joža povolajú do Komárna, má súd za politizovanie na vojenčine. Doma lieči Aduš Jana, ktorý opitý zamrzol, Maruša chodí opatrovať slepého otca a prosí Jozefa, aby prišiel poopravovať, čo treba. Snaží sa Jozefa zviesť, on sa neprieči. Jula cíti nebezpečenstvo, že jej Maruša vábi muža, žije s tým strachom, ale nedokáže tomu zabrániť.

Jozef sa dozvie, že dom, ktorý tak ťažko staval, nie je jeho. Má naň právo aj Jano, lebo je postavený na Makovom pozemku. Svoju polovicu Jano predal Bánocimu. Jožo ide k nemu pracovať ako kočiš, aby mal peniaze na odkúpenie polovice svojho domu. Jule sa narodí druhý syn, Jozef so zvlhnutými očami sa skláňa nad svojou dobrou, trpezlivou ženou a obyčajnými rečami zahládza to, že sa cíti šťastný. Zblížili sa nad kolískou novonarodeného vo štvrtok a v pondelok Jula umrela s úsmevom na tvári, lebo vedela, že ju má jej muž rád.

„Trp, Jozef Mak. Človek - milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale je pravda, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak."



J.Cíger Hronský
Vypočujte si !

Pozrite si !

Zdroj:

http://www.oskole.sk/?id_cat=2025&rocnik=3&clanok=21608