Avantgarda

  - Avantgarda (z fr. avantgarde /ɑvɑ̃ gɑʁd/ - "predná línia", "predvoj") je súbor (pôvodne francúzskych, neskôr aj iných) umeleckých smerov, ktoré vznikli začiatkom 20. storočia. 

Začiatkom 20. storočia symbolizmus postupne strácal vedúce postavenie. Moderné smery menili svoju podobu. Takto sa vyčlenila z moderných smerov avantgarda – fr. l´avantgarde = predvoj. Vzdor umelcov voči spoločnosti sa uskutočňoval ako gesto osamelosti a jej odmietania, a ako skutočná revolta (vzbura), no už nie osamelých jednotlivcov, ale ako organizované vystúpenie názorovo jednotných tvorcov umenia. Avantgardu charakterizuje aj kolektivizmus a programotvorné úsilie (jednotlivé prúdy roztavujú svoje umelecké manufaktúry, programy). Začiatky avantgardy sa kladú pred vypuknutím 1. svetovej vojny. Pod termínom avantgarda rozumieme širokú škálu ideologicko-estetických programov.

Hlavné znaky avantgardy :


odmietanie sociálnej nespravodlivosti (ľavicová orientácia)
kolektivizmus (združovanie sa do skupín, spolkov, zväzov a klubov)
programotvorné úsilie (jednotlivé prúdy zostavujú svoje umelecké manifesty, programy)
experimentovanie s tvarom a obsahom umenia, t.j. hľadanie nových obsahov a foriem

Avantgarda vznikla pred vypuknutím 1. svetovej vojny, kedy došlo ku krachu humanistických ideálov.

V tomto období prebieha aj rozvoj vedy a techniky.

Avantgarda verí v zázračnú moc techniky a zrodu nového človeka.

Predstavitelia sú presvedčení, že nové vynálezy a spoločenské vzťahy od základu zmenia podstatu človeka.

Avantgardné umenie sa inšpirovalo novými vedeckými objavmi, technickými vynálezmi, životným rytmom a novými formami veľkomestského života (film, šport, moderné dopravné prostriedky), ale aj exotikou ďalekých krajín. V období 1. svetovej vojny vzniklo množstvo avantgardných smerov, prúdov a hnutí. Medzi najznámejšie avantgardné prúdy patrí:

Kubizmus je umelecký smer, ktorý   vznikol okolo roku 1910 v Paríži.

Kubistii zobrazovali pomocou základných geometrických útvarov.

Literárny kubizmus zdôrazňoval obraz alebo slovo, ktoré vyvolávajú nečakané asociácie.

Kombinácie obrazov uskutočňovali na základe neočakávaných spojení, bez logickej nadväznosti.

Básnici využívali typografické úpravy veršov, napr. Guillaume Apollinaire:  Kaligramy 

Expresionizmus zachytáva vnútorný subjektívny svet človeka a vníma ju ako jedinú realitu.

Kladie dôraz na neskreslené zobrazenie pocitu, strachu a prežitkov.

Hlavný je dojem, neviaže sa k realistickému zachyteniu skutočnosti.
Predstaviteľom expresionizmu je napríklad Franz Kafka a iní.

E. Munch Výkrik

E. Munch Strach

      

Futurizmus prichádza s oslavou modernej civilizácie, techniky, zrýchlenému tempu života a odmieta estetické tradície. 

Predstavitelia považujú vojnu za riešenie problémov.

V poézii využívajú zvuk slova a verša – onomatopoje (citoslovce) a kakofóniu (neľubozvučné zoskupenie hlások).

Zaujímavosti: futurizmus

Konštruktivizmus je spojený s rozvojom techniky a racionálnym plánovaním. Dôraz kladie na subjekt, konštrukciu (formu) literárneho diela, úsporné a logické vyjadrovanie. Najznámejším predstaviteľom konštruktivizmu je Vladimír Majakovskij.

Dadaizmus vznikol vo Švajčiarsku ako reakcia na nezmyselnú vojnu.

Založil ho Tristan Tzara. Dadaisti sa búrili proti dobe i vojne, vracali sa k detskému veku, chceli zachytiť jeho bezstarostnosť a hravosť ako protiklad k utrpeniu ľudstva v 1. svetovej vojne.

Autori sa chceli priblížiť k detskej reči: vypúšťali hlásky, komolili slová.

Nezmyselná poézia mala poukázať na nezmyselnú vojnu.

Surrealizmus vznikol vo Francúzsku ako reakcia na vojnu.

Autori odmietali opisovať skľučujúcu skutočnosť a inšpiráciu hľadali vo svojom podvedomí, predstavách a ilúziách.

Zveršovali momentálne nápady.

Z európskej literatúry je známy predstaviteľ tohto prúdu Andre Breton.

Francúzskym surrealizmom sa inšpiroval slovenský nadrealizmus (Rudolf Fábry), ktorý na rozdiel od francúzskeho náprotivku vychádzal z literárnej tradície (napríklad Janko Kráľ) a predstavitelia vystupovali proti fašizmu.

Viac si prečítaj tu !

Poetizmus vznikol v Čechách. Oproti negativite vojnovej skúsenosti staval skutočnosť v jej pozitívnej podobe – záujem o človeka, opojenie a radosť zo života, vnímanie sveta ako hry farieb, svetiel a pohybu. Ovplyvnil tvorbu Laca Novomeského.

Vitalizmus je smer, ktorého predstavitelia v sebe neprechovávajú tragický životný pocit. Naopak, tešia sa zo života – láska, krása, žena, príroda, aktívny život.

V slovenskej medzivojnovej poézii nájdeme vitalistický prístup k životu v tvorbe Jána Smreka. Vitalistické básne obsahuje jeho básnická zbierka Cválajúce dni, v ktorej chápe lásku ako prirodzený, bezproblémový vzťah a ženu zobrazuje ako ideálne krásnu. V básni Cválajúce dni oslavuje mladosť, civilizáciu, pokrok, opojenie životom. Najaktívnejších príslušníkov svojej generácie označuje symbolom stepili cowboyi. Mŕtvolami nazýva ľudí so starým myslením, ktorí nedržia krok s dobou. Rýchlosť napredovania mladej generácie vyjadril slovami: „Hurrá, hurrá! / Z cesty nám!! / Pádime! / Nevidíte?“

Použitá literatúra:

Dvořák, K.: Nová maturita zo slovenského jazyka a literatúry.
Bratislava: Aktuell 2009; s. 48. ISBN 978 – 80 – 89153 – 63 – 3
Zmaturuj z literatúry 2.
Bratislava: Didaktis, 2004; s. 104. ISBN 80 – 89160 – 17 - 4

Jazyková komunikácia

JAZYKOVÁ KOMUNIKÁCIA, KOMUNIKAČNÝ REŤAZEC

Komunikácia – sprostredkovanie informácií medzi vysielateľom (podávateľom, hovoriacim, pisateľom) a prijímateľom (adresátom, počúvajúcim, čitateľom), teda za komunikáciu sa považuje napr. aj tanec včiel, značkovanie teritória niektorými druhmi zvierat, štekot psov, ručanie jeleňov, posunková reč, úsmev, pokrútenie hlavou, žmurknutie a pod.

Jazyková komunikácia je sprostredkovanie informácií pomocou jazyka. Jazyková komunikácia je komplexný verbálno-neverbálny jav. Jadro a podstatu tvoria verbálne (jazykové) prostriedky – slová, vety, texty.

Zložky jazykovej komunikácie sú:

• komunikačná situácia – jedinečná situácia, v ktorej prebieha komunikácia medzi dvomi alebo viacerými ľuďmi, napr. rozhovor lekára s pacientom a pod.;
• komunikát – jazykový prejav, prehovor, text (v ústnej alebo v písomnej podobe);
• komunikant – jednotlivec, ktorý sa zúčastňuje na komunikácií (v pozícií vysielateľa alebo prijímateľa).

Na charakter komunikácie vplývajú viaceré faktory:

• celkové okolnosti (s akou spoločenskou činnosťou sa jazyková komunikácia spája);
• vzťahy medzi komunikantmi (formálne – neformálne);
• prostredie, v ktorom sa komunikácia odohráva;
• časové a priestorové okolnosti;
• forma jazykovej komunikácie (ústna, písaná);
• spolupráca jazykových a nejazykových prostriedkov.

SCHÉMA JAZYKOVEJ KOMUNIKÁCIE

Neverbálne prostriedky jazykovej komunikácie:

1. Parajazykové (poprijazykové) prostriedky – fungujú v súčinnosti s jazykovými prostriedkami, bezprostredne na ne nadväzujú:

A. zvukové prostriedky – zvuková štylistika (eufonické zoskupenie, aliterácia, rým), prozodické vlastnosti;

B. vizuálne prostriedky

proxemika(interpersonálna dištancia; intímna zóna 0 – 45, osobná zóna 45 – 120, spoločenská 120 – 360, verejná zóna je nad 360 cm);

sociálna vzdialenosť (nadradený – podradený, učiteľ – študent, riaditeľ – učiteľ);

gestika – komunikovanie posunkami, najmä rukami; 

mimika – výraz a pohyby tváre;

grafika – veľkosť a rez písma, úprava a členenie textu;

kinezika, haptika, oftalmika, olfaktorika a pod.

www.tcbs.cz 

2. Extrajazykové (situačné) prostriedky – fungujú nezávisle od jazykových prostriedkov, nemusia byť viditeľné, ale neustále „visia vo vzduchu“ a určujú priebeh komunikácie:

• čas – trvanie pauzy, čas súbežného rozhovoru...;
• o priestor – exteriér, interiér;
• momentálny psychický stav a fyzický stav komunikantov (napr. rozdiely v komunikácii s unaveným a oddýchnutým človekom);
• vzájomná sympatia alebo antipatia komunikatnov;
• postoj komunikanta k téme;
• zvukové a svetelné efekty, oblečenie. 
• 
  

Komunikácia sa uskutočňuje dvoma základnými spôsobmi – ústne a písomne. Hranica medzi ústnosťou a písomnosťou je priestupná, existuje mnoho zmiešaných ústno-písaných komunikátov. Zásluhou na splývaní týchto hraníc má aj rozvoj technických prostriedkov, slúžiacich napríklad na:

a) uchovávanie hovorenej podoby komunikácie (magnetofón, diktafón);

b) sprostredkovanie ústnej komunikácie dvoch ľudí na rozličných miestach planéty (telefón);

c) on-line písaný rozhovor realizovaný prostredníctvom internetu (chat/čet).

Autor (komunikant) vytvára informáciu, ktorú chce odoslať (povedať) inému účastníkovi komunikácie. Informáciu (myšlienku) teda spracuje do jazykovej podoby (kóduje ju). Pritom je ovplyvnený vekom, vzdelaním, pohlavím, prostredím atď.

Komunikát (jazykový prejav, text, reč, správa – informácia). Môže mať podobu súvislého textu (román, fejtón, vtip) alebo nesúvislého textu (objednávka, poštový poukaz).

Prijímateľ (komunikant 2) – prijíma, a ak pozná rovnaký kód, dekóduje informáciu, porozumie jej (aj on je ovplyvnený vekom, vzdelaním, prostredím).

Kód – systém znakov a jazykových pravidiel. Prostredníctvom kódu prenáša informácia od odosielateľa k prijímateľovi. Typickým kódom je napríklad spisovná slovenčina. Ak účastníci komunikácie nemajú spoločný kód (napr. spoločný jazyk), resp. jeden z nich nebude poznať kód druhého, komunikácia neprebehne správne.

Kódovaním – meníme svoje myšlienky na zvukom zhmotnené slová a informáciu vysielame.

Dekódovaním – meníme signál (rečový, zrakový) na myšlienkový obsah v mozgu. Prijímateľ prijíma informáciu, ktorú vyslal autor, identifikuje ju.

Komunikačný kanál – je časť komunikácie, v ktorej sa prekonáva vzdialenosť medzi účastníkmi, napr. vzduch, signál a pod.

Komunikačný šum – sťažený prenos informácii, z čoho vyplýva nesprávne pochopenie informácie. (napr. nekvalitne vytlačený text, nečítateľné písmo, zlá výslovnosť a pod.)

Komunikačná situácia – súhrn sociálnych a technických podmienok, v ktorých sa komunikačná udalosť koná. Patrí do nej autor, adresát, vzájomný vzťah komunikantov, obsah jazykového prejavu, prostredie.

www.zadania-seminarky.sk

Literatúra

OLOŠTIAK, M., GIANITSOVÁ-OLOŠTIAKOVÁ, L.: Slovenský jazyk. Bratislava : Fragment, 2007. ISBN 978-80-8089-066-7.

Zemianstvo v slovenskej realistickej literatúre

Slovenská šľachta – zemianstvo, ktorá sa hlásila k slovenskému národu zohrala významnú úlohu v národnom vývine. Ich základnou výsadou bolo právo voliť do administratívnych úradov Uhorska. Od ľudu sa odlišovali rečou, oblečením a vystupovaním. V roku 1848 boli však ich výsady zrušené. Začali chudobnieť, lebo nestačili držať krok s kapitalistickým vývinom v Uhorsku. Mnohokrát boli chudobnejší než sedliaci, ale snažili sa od nich odlíšiť a húževnato bránili staré stavovské výsady. Mnohí zemania verili v návrat starých čias, a preto boli brzdou spoločenského pokroku.

Život zemanov zaujal viacerých slovenských spisovateľov, ktorí skúmali, aké postavenie malo zemianstvo v pol. 19. storočia v spoločenskom živote. Touto témou sa zaoberali už slovenskí národovci v období romantizmu, ale hlavne predstavitelia prvej vlny slovenského realizmu.

Ján Kalinčiak

• Predstaviteľ slovenskej romantickej literatúry.
• Obraz života zemanov v 30. rokoch 19. storočia podal v novele Reštavrácia.
• Námet -   obraz kortešačiek ( získavania voličov ) pred voľbami župných úradníkov a boj dvoch rozvetvených rodín o miesto vicišpána.
• Typy zemanov autor podáva tak, ako to odpozoroval v reálnom živote, tzn. pyšných na stavovské práva, ale chudobných, túžiacich odlišovať sa od ľudu, vyvolávajúcich smiech zemianskym vystatovaním sa.
• Obraz zemianstva je vykreslený veľmi kriticky a presvedčivo.
• Zemianstvo upadá hospodárne i morálne.
• Neodsudzuje ich, vysmieva sa s ich chýb, ale ešte vždy si váži ich postavenie.
• Autor zobrazil nenávratnosť toho, čo sa prežilo a stalo sa príťažou pre ďalší vývin spoločnosti.

Slovenské zemianstvo sa v 70. rokoch 19. storočia odnárodňovalo, vážne sa pociťovala jeho neúčasť v národnooslobodzovacom boji Slovákov. Spisovatelia prvej vlny realizmu v slovenskej literatúra sa zamýšľali nad možnosťami návratu zemianstva do národného tábora a nad jeho úlohou v národnom živote.

Svetozár Hurban - Vajanský

Témou zemianstva sa zaoberá vo svojich románoch i v novele Letiace tiene. 

• Nad možnosťou návratu zemianstva do slovenského tábora sa zamýšľa v románe Suchá ratolesť. 
• Vajanský predkladá svoj projekt ozdravenia národného života – spojenie zemianstva s mladou inteligenciou. Zemianstvo prináša vzťahy k zemi a pôde, inteligencia vzdelanosť a ná-rodovectvo.
• Autor predostiera v postave Stanislava Rudopoľského typ zemana, ktorý by bol na prospech slovenského národa.

Pavol Országh – Hviezdoslav

sa zaoberal otázkou zemianstva v umeleckej rodinnej kronike Ežo a Gábor Vlkolinský.

Jeho hrdinovia sú zaťažení zemianskou hrdosťou a zaťatosťou.

Ežo Vlkolinský – zemianska matka Estera sa dostala do sporu so synom Ežom, ktorý si chce vziať sedliacke dievča Žofku Bockovie. Matka však nesúhlasí : „ Tú ledačinu nikdy nevezmeš. Kým žijem ! A keď budem umierať, i v závete ti prísne zakážem – vieš Ežo ? Nikdy !“ I napriek matkinmu zákazu si Ežo Žofku zoberie. Matka ho vydedí a prichýli ho strýc Eliáš, ktorý mu vystrojí svadbu. Záver skladby sa končí zmierením matky so synom zásluhou vnúčaťa a súčasne definitívnym víťazstvom sedliactva nad zemianstvom.

Gábor Vlkolinský – zeman Šimon Vlkolinský a jeho žena podľahli alkoholu. Majetok sa rozpadol a syna Gábora odmietajú zemianske dievčatá. Chce skoncovať so životom a vtedy mu prichádza na pomoc Ežo. Radí mu, aby sa oženil so sedliackym dievčaťom.

Konflikt diel je postavený na pomere zemianstva k sedliackemu ľudu. Zemania sa nevedia zbaviť rodovej pýchy, ktorá im nedovolí splynúť so sedliackym ľuďom – oddeľujú sa od neho. Zámerom autora je dokázať, že je možné spolužitie zemanov a sedliakov.

Martin Kukučín

So zánikom zemianstva sa vyrovnáva v humoristickej poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie.

Ondrej Tráva, podnikateľ, stretával na jarmokoch Aduša Domanického, navonok vystupujúceho ako pyšný a majetný zeman, no v skutočnosti je chudobný. Pán Aduš pozve Ondreja ku stolu a spomenie báčika z Chochoľova. Ondrej ho pozná, uverí preto Adušovi, že má 100 vriec obilia a dá mu za ne závdavok. Ondrej nemohol ísť hneď do Domaníc, dostal sa tam až na Tomáša, keď bol ďalší jarmok. Aduš prevedie Ondreja po gazdovstve, všade je bieda. Na všetko má ale vysvetlenie a dôvody. Keď prišla reč na jačmeň, vyhovorí sa, že Ondrej dlho poň nechodil, tak ho odviezol k Weisovi. Sluha Adam Ondrejovi poradí, aby si pýtal miesto zálohy stromy – jasene, ktoré sú vysadené pri hroboch zemianskych predkov. Pán Aduš si až v tej chvíli uvedomí, že by už neokrádal len živých, ale aj mŕtvych a uvedomil si, že nemôže takto ďalej žiť. Sľúbil Ondrejovi peniaze do týždňa vrátiť. Ondrej počká a Aduš peniaze vráti. Po čase báčik z Chochoľova zomrel, Adušovi nič neporučil.

• Autor konfrontuje svet upadajúceho zemianstva a rodiaceho sa podnikania na slovenskej dedine.
• Zamýšľa sa nad svetom zemianstva v slovenskom národnom živote a konštatuje, že sú neschopní stať sa silou národa.
• Zemianstvo v obraze Kukučína je vrstva morálne i majetkovo rozložená. Nevidí pre zemanov perspektívu. Zachrániť sa môžu len statočnou prácou, čo je nereálne.
• Verí však v mravné prerodenie sa človeka ako jednotlivca : „ Pán Aduš zažil viac než za celý svoj doterajší život... Pán Aduš videl, poznal svoj obraz – zhrozil sa. Bolo mu úplne jasné, že nemôže takto ďalej žiť... „

Použitá literatúra:

CALTÍKOVÁ, M.: Slovenský jazyk a literatúra. 2. vyd. 2002. Enigma. Nitra. ISBN 80-85471-95-7
CALTÍKOVÁ, M.: Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry 2. 1. vyd. 1997. Enigma. Nitra. ISBN 80-85471-43-4
ZMATURUJ Z LITERATÚRY 1. 1. vyd. 2007. Didaktis. Bratislava. ISBN 80-89160-02-6