SLOVENSKÁ LITERATÚRA PO ROKU 1945

Slovenskú prózu po roku 1945 môžeme rozdeliť na niekoľko vývinových období, v ktorých sa odrážajú spoločenské problémy doby.

V prvom období /1945 – 1948/ po skončení 2. svetovej vojny sa aktuálnou tematickou oblasťou prózy stalo Slovenské národné povstanie / SNP/ a protifašistický odboj. Smer, akým by sa mala literatúra uberať udal Peter Jilemnický vo svojom románe Kronika, tematicky zameraného na protifašistický odboj. Kritika ho povýšila na model.

Protiklad vytvorila skupina autorov, ktorí sa vo svojej tvorbe zamerali na aktuálne mravné a spoločenské otázky. Objavujú sa romány s témou dediny. Najznámejší je autor František Hečko a jeho román Červené víno.

V tomto období doznieva lyrizovaná próza, a to dielom Františka Švantnera Nevesta hôľ.

Druhé obdobie / 1948 – 1956/ sa vyznačuje prijatím jedinej literárnej metódy – socialis-tického realizmu.Táto metóda popiera rozmanitosť umeleckého stvárnenia skutočnosti. Zanikajú rozdiely medzi autormi. Próza tohto obdobia je schematická, napísaná podľa jednej šablóny. Hlavnou úlohou literatúry bolo plniť politické ciele. Ide o tvorbu tzv. industriali-zovanej literatúry, t.j. literatúry budovateľských úspechov, združstevňovania, spriemy-selňovania, atď. Za prozaické dielo schematizmu sa pokladá napríklad román Františka Hečka Drevená dedina.

V roku 1954 po odhalení „kultu osobnosti“ nastalo spoločenské uvoľnenie, ktoré umožnilo príslušníkom tzv. strednej generácie – Vladimír Mináč, Ladislav Mňačko – kritizovať spolo-čenský a politický systém. Zmena v literatúre začala vydaním románu Alfonza Bednára Sklený vrch.

V treťom období / 1956 – 1969/ sa znovu vytvoril priestor na generačnú diferenciáciu a na osobnostnú kryštalizáciu spisovateľov. Situácia sa začína kvalitatívne meniť , čo umožnilo, aby vychádzali diela ako napríklad Mináčova trilógia Generácia, Tatarkove Prútené kreslá, Jašíkovo Námestie svätej Alžbety, Ťažkého román Amenmária a iné.

Viacerí autori odmietajú metódu socialistického realizmu a začínajú využívať prvky modernizmu / antiromán, existencializmus/. Vidieť to v tvorbe Ruda Slobodu, Jána Johanidesa a Petra Jaroša.

Štvrté obdobie /1969 –1989/ je poznačené začiatkom procesu normalizácie v našej spoločnosti po auguste 1968. Slovenská literatúra sa rozštiepila na tri prúdy :

1. exilový – do zahraničia odišiel Mňačko / Smrť sa volá Engelchen, Ako chutí moc/ a iní,

2. disidentský / nesúhlasiaci s oficiálnou politikou/ a samizdatový / ilegálne vydávanie diel/ - autori boli umlčiavaní, či vytláčaní na literárnu perifériu, mohli publikovať len s obme-dzeniami, napríklad Dominik Tatarka / Farská republika , Prútené kreslá/,

3. oficiálny – autori mali podporu režimu.

V druhej polovici 70. rokov vzniká tzv. románová situácia.Mnohí autori vydávajú romány, často dilógie či trilógie. Objavujú sa romány s tematikou:

a/ výrobnou či ekologickou – Anton Baláž Skleníková Venuša,

b/ dedinskou – Peter Jaroš Tisícročná včela,

c/ príbehy postáv psychicky labilných – Rudolf Sloboda Stratený raj a iné.

Od začiatku 80. rokov prežívajú renesanciu kratšie prozaické útvary – poviedka, črta, novela. Tematické východiská súčasnej prózy sú veľmi široké a dominuje v nich predovšetkým stvárnenie súčasnosti, napríklad Dušan Mitana sa zameral vo svojej tvorbe na životné krízy mladých ľudí – Nočné správy. Okrem súčasnosti sa autori – Ján Johanides, Ladislav Ťažký, Hana Ponická – sústreďujú aj na témy augustovej okupácie ČSSR, existencie slovenského štátu 1939-45 a na nový pohľad na 50. roky.

Próza 70. a 80. rokov reagovala na skoršie tvorivé metódy:

1. Vplyv lyrizovanej prózy a naturizmu sa prejavuje u Vincenta Šikulu, Ladislava Balleka, Hany Zelinovej a i.

2. Vplyv existencializmu a nového románu je badateľný v prózach Jána Johanidesa, Petra Jaroša i Rudolfa Slobodu.

3. Podnety z juhoamerického magického románu zasiahli do autorského formovania Dušana Mitanu, Pavla Vilikovského a Petra Jaroša.

V piatom období / 1989 – súčasnosť/ nastala zmena spoločenského zriadenia / končí socializmus a nastupuje demokratické zriadenie spoločnosti/ a vznikla Slovenská republika /1993/. Tematické východisko súčasnej prózy je široké.

Mnohí autori sa zamerali na istý región, na jeho charakteristické znaky a špecifiká. Stvárňujú napríklad východné Slovensko /Milka Zimková/, južné Slovensko /Ladislav Ballek/, Záhorie /Štefan Moravčík/, Oravu /Ján Johanides a Oľga Feldeková/, tatranské prostredie /Belo Kapolka/, hlavné mesto Bratislavu /Peter Pišťanek, Pavol Vilikovský/ a iné.

Slovenská pôvodná tvorba vychádza aj vďaka fondu kultúry PRO SLOVAKIA.

SLOVENSKÁ LITERATÚRA PO ROKU 1945
Obdobie	Spoločenské podmienky	charakteristika	témy	predstavitelia diela
1945 - 48	koniec 2. svetovej vojny	končí lyrizovaná próza	SNP protifašistický odboj dediny	Jilemnický Kronika Hečko Červené víno
1948 - 54	začiatky budovania socialistickej spoločnosti, odhalenie „kultu osobnosti“ spoločenské uvoľnenie	socialistický realizmus industrializovaná literatúra zmena v literatúre	budovateľské úspechy združstevňovanie spriemyselňova- nie kritika systému	Hečko Drevená dedina Mináč V. Mňačko L. Bednár Sklený vrch
1954 - 69	pokračuje spoločenské uvoľnenie	osobnostná kryš- talizácia autorov odmietanie socialistického realizmu prvky modernizmu	2. svetová vojna dedina súčasné problémy	Mináč Generácia Tatarka Prútené kreslá Jašík Námestie svätej Alžbety Ťažký Amenmária Sloboda, Johanides
1969 - 89	proces normalizácie	tri prúdy = exilový + disidentský, sa- mizdatový + oficiálny vznik tzv. romá- novej situácie renesancia kratších prozaických žán- rov a skorších tvorivých metód	totality výrobná, ekologická dedinská príbeh postáv psychicky labilných augustova okupácia, Sloven- ský štát 1939 - 45 nový pohľad na 50. roky životné krízy mladých ľudí	Mňačko-Ako chutí moc Baláž-Skleníková Venuša Jaroš-Tisícročná včela Sloboda-Stratený raj Johanides Ťažký Tatarka-Farská republika Ponická Šikula, Ballek, Johanides, Vilikovský Mitana – Nočné správy
1989 - súčasnosť	končí socializmus nastupuje demokratické zriadenie vznik SR	zameranie sa na región fond kultúry PRO SLOVAKIA	východne Slovensko južné Slovensko Záhoria Orava tatranské prostredie Bratislava	Milka Zimková Ladislav Ballek Štefan Moravčík Ján Johanides Belo Kapolka Peter Pišťanek

Zdroj:
http://oskole.sk/?id_cat=4&clanok=1602

Jozef Cíger Hronský - Jozef Mak

Literárny druh: epika

Literárny žáner: expresionistický (sociálny) román

Literárna forma: próza

Prostredie: predvojnové a vojnové obdobie jednoduchej stredoslovenskej dediny a neskôr aj vojnové prostredie Hercegoviny, kde Jozef narukoval na vojenčinu.

Postavy:

Jozef Mak - jednoduchý človek, ktorý mal už od narodenia smutný a ťažký život. Narodil sa ako nemanželské dieťa, celý život sa musel prebíjať životom, avšak svoj osud prijímal pasívne a nesnažil sa ho zmeniť k lepšiemu. Bez výhrad a so sklopenými ušami prijímal všetky strasti života a ticho znášal všetky životné utrpenia.

Jula Petrisková - Jožova žena
Jano Mak - Jozefov nevlastný brat
Eva Makovka - Janova a Jozefova matka
Hana Meľošovie - Marušina mama a Jozefova krstná mať
Meľoš - Hanin muž, ktorý Jozefa nemá veľmi v láske
Gregor Biaľoš - Jozefov otec

Téma: smutný životný príbeh a ťažký osud Jozefa Maka, ktorý sa narodil ako nemanželské dieťa a hoci počas svojho života veľakrát nesúhlasí s krivdami a nespravodlivosťou, ktoré sa voči nemu v jeho živote páchajú, nevie sa tomu brániť a postaviť sa krivde na odpor.

Krstnou matkou sa mu stala Hana Meľošová. Matka chodila za prácou a 7 ročný Jano Mak - jej manželský syn - musel svojho nechceného brata celé dni v nosiť na chrbte, hoci nevládal. Často ho aj bil, ale Jožo ho mal rád.

Jedného dňa bol v dedine veľký požiar, Makovcom zhorel dom. Hana Meľošová ich zavolala k sebe. Jožovi sa páčila jej dcéra. Jožo zanechá prácu u baču a začne pracovať u drevorubačov. Matka pred ním prvýkrát spomenie meno jeho otca.

Gregorovi Biaľošovi sa zdôverí, že chce postaviť chalupu a dúfa, že mu ľudia pomôžu. No Gregor mu povie, že od neho pomoc čakať nemôže. Jožo si uvedomí, že by tým verejne priznal svoje otcovstvo. Na druhý deň Biaľoša privalil strom. Jožo stavia chalupu a keď ju dostavia, povolávajú ho. Keď sa vráti domov, nemá vlastne nič - stratil matku, stratil lásku, stratil dom, stratil Marušinu krásu, ale po čase získava Julu, ktorú si vezme, hoci jeho city k nej nie sú až také čisté, aké prechovával k Maruši. Joža povolajú do Komárna, má súd za politizovanie na vojenčine. Doma lieči Aduš Jana, ktorý opitý zamrzol, Maruša chodí opatrovať slepého otca a prosí Jozefa, aby prišiel poopravovať, čo treba. Snaží sa Jozefa zviesť, on sa neprieči. Jula cíti nebezpečenstvo, že jej Maruša vábi muža, žije s tým strachom, ale nedokáže tomu zabrániť.

Jozef sa dozvie, že dom, ktorý tak ťažko staval, nie je jeho. Má naň právo aj Jano, lebo je postavený na Makovom pozemku. Svoju polovicu Jano predal Bánocimu. Jožo ide k nemu pracovať ako kočiš, aby mal peniaze na odkúpenie polovice svojho domu. Jule sa narodí druhý syn, Jozef so zvlhnutými očami sa skláňa nad svojou dobrou, trpezlivou ženou a obyčajnými rečami zahládza to, že sa cíti šťastný. Zblížili sa nad kolískou novonarodeného vo štvrtok a v pondelok Jula umrela s úsmevom na tvári, lebo vedela, že ju má jej muž rád.

„Trp, Jozef Mak. Človek - milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale je pravda, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak."



J.Cíger Hronský
Vypočujte si !

Pozrite si !

Zdroj:

http://www.oskole.sk/?id_cat=2025&rocnik=3&clanok=21608

SLOVENSKÝ ROMANTIZMUS

Spoločensko – politické podmienky – 1830 – 1850

Slovensko bolo v uvedenom období súčasťou habsburskej monarchie. Celá Európa prechádzala v danej dobe zložitým spoločensko-politickým vývojom – prehlbovala sa kríza feudalizmu, zhoršovalo sa postavenie roľníkov (obdobie roľníckych povstaní), rozvíjal sa priemysel a podnikanie, začínala sa formovať buržoázia, ktorá čoraz výraznejšie ovplyvňovala spoločensko-politický vývoj. Európu následne zasiahla vlna národnooslobodzovacích hnutí, ktorá vyústila do revolúcie v roku 1848.

V Uhorsku zložitú situáciu začala využívať stredná šľachta (v Uhorsku nebola silná buržoázia), ktorej hlavným predstaviteľom bol Lajoš Košút. Jej snahou bolo dosiahnuť samostatnosť Uhorska. V monarchii silnel odpor voči Viedni, maďarský nacionalizmus a násilná maďarizácia.

Slovenské národné hnutie sa vyvíjalo v náročných podmienkach – na jednej strane silnel maďarský národnostný útlak, na druhej strane rakúsky hospodársky útlak.

Nespokojnosť mnohých predstaviteľov slovenského národa rastie. Práve vtedy sa začala formovať nová mladá generácia, ktorá v nasledujúcom období bude výraznou mierou ovplyvňovať slovenský politický, kultúrny a literárny život.


Štúrovci a ich činnosť:

Štúrova škola sa začala formovať na bratislavskom evanjelickom lýceu a je pomenovaná podľa jej hlavného predstaviteľa – Ľudovíta Štúra. V roku 1829 na spomínanom lýceu vznikla Spoločnosť česko – slovanská – študentský samovzdelávací spolok, ktorý sa zaoberal politickými a národnými otázkami. Práve jej členovia zorganizovali pamätnú vychádzku na Devín v roku 1836, na ktorej verejne prezentovali svoju lásku a oddanosť k slovenskému národu, snahu pozdvihnúť národný život. Na znak vernosti slovanstvu prijali účastníci vychádzky slovanské mená (Štúr – Velislav, Hurban – Miloslav,...). Spoločnosť zanikla v roku 1837, kedy vtedajšia vláda zakázala všetky študentské spolky. Štúrovci ale vo svojej činnosti pokračovali na Katedre reči a literatúry československej, ktorá bola vzápätí založená a ktorú viedol Juraj Palkovič. Istý čas jej námestníkom bol Ľudovít Štúr.

Významným rokom v činnosti štúrovcov sa stal rok 1843. Na Hurbanovej fare v Hlbokom sa v dňoch 11. – 16. júl 1843 stretli J. M. Hurban, M. M. Hodža a Ľ. Štúr a spolu rozhodli o kodifikácii spisovnej slovenčiny.

Základnou kodifikačnou príručkou sa stala Nauka reči slovenskej – autor Ľ. Štúr.Zavedenie spisovnej slovenčiny odôvodnil aj v diele Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí.


Základné pravidlá štúrovského pravopisu:

Vychádzal z kultúrnej stredoslovenčiny
Fonetický pravopis – „píš, ako počuješ“
Pri zapisovaní v, j, g sa prestali používať písmená w, g, gˇ
Dôsledné označovanie mäkkosti – ďe, ťe, ňe, ľe, ďi, ťi, ňi, ľi
Neprítomnosť hlások ľ, ä, é, ó, iu
Dvojhlásky sa zapisovali kombináciou ja, je, uo
Stále sa nepoužívalo y/ý
V G. pl. m. r. sa hláska v píše ako u – králou, sluhou
Nemá iu, namiesto toho používa ú – božú, znameňú

http://www.juls.savba.sk/ludevit/
Náuka reči slovenskej


Prvou knihou v štúrovčine bol almanach Nitra.
Napriek námietkam proti Štúrovej spisovnej slovenčine (M. M. Hodža, J. Kollár, M. Hattala) sa začala spisovná slovenčina spontánne používať, aj keď v otázke spisovného jazyka vládol výrazný chaos (čeština u evanjelikov, bernolákovčina, štúrovská slovenčina so snahou o opravu – Hurban, Hodža, Hattala). O úspech štúrovčiny sa ale postarala literárna tvorba štúrovcov.

Koncom roka 1843 Ľ. Štúra odvolali z Katedry reči a literatúry československej. Bol tŕňom v oku vtedajším vládnym predstaviteľom Ľ. Štúr odišiel na lýceum do Levoče a za ním v marci 1844 aj 22 jeho obdivovateľov a najhorlivejších študentov. Pri tejto príležitosti zložil Janko Matúška text známej hymnickej piesne Nad Tatrou sa blýska (neskôr sa stala hymnou Slovenskej republiky).Jej základom bola ľudová pieseň Kopala studničku, pozerala do nej.

Od roku 1844 sa stal novým centrom štúrovcov spolok Tatrín. Vznikol na podnet Ľ. Štúra v Liptovskom sv. Mikuláši. Predsedom spolku sa stal M. M. Hodža, pokladníkom Gašpár Fejérpataky – Belopotocký. Cieľom spolku bolo predovšetkým podporovať kultúrny život na Slovensku, zvyšovať vzdelanosť, vydávať a distribuovať slovenské knihy, podporovať slovenských študentov. Spolok Tatrín významnou mierou prispel ku kodifikácii spisovného jazyka. Môžeme ho považovať za predchodcu Matice slovenskej. V roku 1845 zásluhou Ľ. Štúra začal vychádzať prvý slovenský politický časopis – Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránskí. Vydávané boli v štúrovčine. O rok neskôr vydal J. M. Hurban prvé číslo novín Slovenskje pohladi na vedi, literatúru a umenja.

Štúrovské hnutie predstavovalo v danej dobe pre slovenský národ obrovský význam. Zjednocovalo ľudí rôzneho vzdelania, veku, organizovalo všetky vtedajšie aktivity na pomoc národu a jeho povznesenie. Štúrovci už pred revolúciou začali pripravovať vlastný politický program v momente, keď sa Ľ. Štúr stal poslancom na uhorskom sneme za mesto Zvolen.

Spoločensko-politická situácia sa výrazne skomplikovala v roku 1848. Európou sa šírili nepokoje, v monarchii sa začali búriť roľníci, ktorí aj napriek zrušeniu nevoľníctva nepocítili vo svojom živote žiadnu zmenu. Danú situáciu sa snažili využiť v prospech národa aj štúrovci. Radikálnym spôsobom sa usilovali presadiť Janko Kráľ a učiteľ Ján Rotarides. Spoločne iniciovali ozbrojené povstanie a následne boli za uvedenú činnosť uväznení. V dňoch 10. – 11. mája 1848 Liptovskom sv. Mikuláši (na Hodžovej fare) štúrovci sformulovali revolučný štátoprávny program – Žiadosti slovenského národa, v ktorom žiadali liberalizáciu a demokratizáciu uhorskej spoločnosti, prepustenie J. Kráľa a J. Rotaridesa, federalizáciu štátu, autonómiu národov, šírenie slovenčiny v školách a úradoch, vytvorenie slovenských symbolov,...

Po zverejnení uvedených požiadaviek úrady vydali na Ľ: Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu zatykač, pred ktorým ušli do Čiech. V Čechách sa 2. júna 1848 konal Slovanský zjazd, na ktorom sa stretli predstavitelia všetkých Slovanov v monarchii a žiadali vytvoriť vlastnú federáciu v rámci monarchie (Česi načrtli aj teóriu o spoločnom štáte Čechov a Slovákov, Slováci oponovali, že ešte „nedozrel čas“.)

V septembri 1848 vznikla vo Viedni Slovenská národná rada(predsedom bol J. M.Hurban) ako najvyšší slovenský politický a vojenský orgán a sformovali sa zbory slovenských dobrovoľníkov, ktoré sa priamo zapojili do revolúcie. SNR 19. septembra 1848 vyhlásila samostatné Slovensko a neposlušnosť Pešti – maďarské úrady vytlačili dobrovoľníkov mimo územia, nastolili na Slovensku teror, Štúra, Hodžu a Hurbana vyhlásili za vlastizradcov a pozbavili ich štátneho občianstva. Rakúske vojská napokon celé povstanie potlačili.

Na trón v monarchii nastúpil mladý František Jozef I., ktorému následne Slováci doručili petíciu o vytvorení samostatného Slovenského územia v rámci habsburskej ríše (žiadali samostatný snem, úradnú reč slovenčinu,...) František Jozef I. nereagoval konkrétnym splnením požiadaviek, len neurčitými sľubmi.

13. augusta 1849 Rakúšania definitívne porazili Maďarov v bitke pri Világosi a v monarchii začalo nové obdobie – obdobie Bachovho absolutizmu (1849 – 1859). Alexander Bach sa stal ministrom vnútra, vytvoril policajný štát, obnovil pomery z pred revolúcie, začal veľké prenasledovanie národovcov, zaviedol cenzúru tlače, vyjadrovania, zakázal zhromaždenia,... V živote nášho a ďalších národov v monarchii začína ďalšie veľmi náročné obdobie.

Prečítaj si !

sturovci sme

Použitá literatúra:

KRAJČOVIČ, R., ŽIGO, P.: Dejiny spisovnej slovenčiny. 1. vyd. 1990. Univerzita Komenského Bratislava. ISBN 80-223-0249-X
PRAVDOVÁ, Z.: Dejepis – nová maturita. 1. vyd. 2005. Príroda Bratislava. ISBN 80-07-01366-0
SMIEŠKOVÁ, M.: Krok za krokom – Literatúra. 1. vyd. 2007. Fragment Bratislava. ISBN 978-80-8089-065-0
VARSÁNYOVÁ, M.: Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov. 1. vyd. K-Print Komárno. ISBN 80-967438-6-4
ZMATURUJ Z LITERATÚRY 1. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-89160-02-6
ZMATURUJ Z LITERATÚRY 2. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-7358-028-4

SLOVENSKÁ ROMANTICKÁ LITERATÚRA

Znaky slovenskej romantickej literatúry:

• Romantizmus uzatvára epochu slovenského národného obrodenia – 1830 – 1850.
• Vzhľadom na spoločensko-politické podmienky sa slovenská romantická literatúra rozvíja o niečo neskôr ako európska romantická literatúra.
• Nadväzuje na európsku romantickú literatúru, ale zároveň nesie svoje vlastné znaky.
• Slovenská romantická literatúra odmieta predovšetkým individualizmus (silný jedinec) a titanizmus (jednotlivec vzdoruje osudu, je ochotný bojovať za ľudstvo).
• Európskemu romantizmu sa najviac priblížil Janko Kráľ (neodsúdil ani titanizmus – ostatní romantici ho odsúdili).
• Autori slovenského literárneho romantizmu zdôrazňujú predovšetkým lásku k vlasti, k národu a k jazyku. Výrazný je slovanský humanizmus.
• Hlavným literárnym druhom sa stala lyrika a veršovaná epika.
• V epike dominujú námety zo súčasnosti a minulosti – ide predovšetkým o podporu národnej hrdosti.
• V lyrike dominuje balada, pieseň (ponášky na ľudovú pieseň) a vznikajú aj nové žánre (duma).
• Výrazný vplyv na lyrickú tvorbu autorov má ústna ľudová slovesnosť – autori putovali po krajine a zbierali útvary ústnej ľudovej slovesnosti.
• Z ústnej ľudovej slovesnosti autori čerpajú témy, žánre i výrazové prostriedky.
• Zo žánrov ústnej ľudovej slovesnosti využívajú napr. prvky ľudových piesní, balád, rozprávok, povestí,...
• Z tém ústnej ľudovej slovesnosti využívajú napr. jánošíkovskú tematiku, protitureckú tematiku,...
• Z výrazových prostriedkov využívajú prirovnanie, epiteton, metaforu, zdrobneniny, epizeuxu (opakované pomenovanie),...
• V dielach sa vyskytujú kontrasty: bohatstvo – chudoba, vina – nevina,...
• Autori sú málo subjektívni – istou výnimkou je J. Kráľ a A. Sládkovič.
• Medzi znaky slovenského romantizmu patrí aj synkretizmus – miešanie druhov a žánrov.
• V dielach sa vyskytuje ľudový hrdina – vždy pochádza z dediny.
• Hrdina je zidealizovaný.

Využíva sa sylabický veršový systém – vznikol približne v 10. storočí. Pôvod má v cirkevnej tvorbe. V nej sa v uvedenom období využívali rôzne spevavé modlitby, recitatívy, ktoré si vyžadovali rovnaký počet slabík vo verši (spievali sa na tom istom tóne). Ich verše boli dlhé a často predelené melodickou cifrou, teda prestávkou (okrem A. Sládkoviča).

Základné znaky sylabického veršového systému:

- rovnoslabičnosť (izosylabizmus) – rovnaký počet slabík vo veršoch

- intonačná prestávka, ktorá rozdeľuje verš na dve časti

- spájanie veršov do dvojverší, dvojverší do štvorverší

- združený rým

- rytmicko-syntaktický paralelizmus

- korene má v ľudovej piesni a v predchádzajúcom literárnom vývoji

Obľúbeným veršom štúrovskej sylabickej poézie bol dvanásťslabičný verš.

slovenský romantizmus

sturovci

Avantgarda

  - Avantgarda (z fr. avantgarde /ɑvɑ̃ gɑʁd/ - "predná línia", "predvoj") je súbor (pôvodne francúzskych, neskôr aj iných) umeleckých smerov, ktoré vznikli začiatkom 20. storočia. 

Začiatkom 20. storočia symbolizmus postupne strácal vedúce postavenie. Moderné smery menili svoju podobu. Takto sa vyčlenila z moderných smerov avantgarda – fr. l´avantgarde = predvoj. Vzdor umelcov voči spoločnosti sa uskutočňoval ako gesto osamelosti a jej odmietania, a ako skutočná revolta (vzbura), no už nie osamelých jednotlivcov, ale ako organizované vystúpenie názorovo jednotných tvorcov umenia. Avantgardu charakterizuje aj kolektivizmus a programotvorné úsilie (jednotlivé prúdy roztavujú svoje umelecké manufaktúry, programy). Začiatky avantgardy sa kladú pred vypuknutím 1. svetovej vojny. Pod termínom avantgarda rozumieme širokú škálu ideologicko-estetických programov.

Hlavné znaky avantgardy :


odmietanie sociálnej nespravodlivosti (ľavicová orientácia)
kolektivizmus (združovanie sa do skupín, spolkov, zväzov a klubov)
programotvorné úsilie (jednotlivé prúdy zostavujú svoje umelecké manifesty, programy)
experimentovanie s tvarom a obsahom umenia, t.j. hľadanie nových obsahov a foriem

Avantgarda vznikla pred vypuknutím 1. svetovej vojny, kedy došlo ku krachu humanistických ideálov.

V tomto období prebieha aj rozvoj vedy a techniky.

Avantgarda verí v zázračnú moc techniky a zrodu nového človeka.

Predstavitelia sú presvedčení, že nové vynálezy a spoločenské vzťahy od základu zmenia podstatu človeka.

Avantgardné umenie sa inšpirovalo novými vedeckými objavmi, technickými vynálezmi, životným rytmom a novými formami veľkomestského života (film, šport, moderné dopravné prostriedky), ale aj exotikou ďalekých krajín. V období 1. svetovej vojny vzniklo množstvo avantgardných smerov, prúdov a hnutí. Medzi najznámejšie avantgardné prúdy patrí:

Kubizmus je umelecký smer, ktorý   vznikol okolo roku 1910 v Paríži.

Kubistii zobrazovali pomocou základných geometrických útvarov.

Literárny kubizmus zdôrazňoval obraz alebo slovo, ktoré vyvolávajú nečakané asociácie.

Kombinácie obrazov uskutočňovali na základe neočakávaných spojení, bez logickej nadväznosti.

Básnici využívali typografické úpravy veršov, napr. Guillaume Apollinaire:  Kaligramy 

Expresionizmus zachytáva vnútorný subjektívny svet človeka a vníma ju ako jedinú realitu.

Kladie dôraz na neskreslené zobrazenie pocitu, strachu a prežitkov.

Hlavný je dojem, neviaže sa k realistickému zachyteniu skutočnosti.
Predstaviteľom expresionizmu je napríklad Franz Kafka a iní.

E. Munch Výkrik

E. Munch Strach

      

Futurizmus prichádza s oslavou modernej civilizácie, techniky, zrýchlenému tempu života a odmieta estetické tradície. 

Predstavitelia považujú vojnu za riešenie problémov.

V poézii využívajú zvuk slova a verša – onomatopoje (citoslovce) a kakofóniu (neľubozvučné zoskupenie hlások).

Zaujímavosti: futurizmus

Konštruktivizmus je spojený s rozvojom techniky a racionálnym plánovaním. Dôraz kladie na subjekt, konštrukciu (formu) literárneho diela, úsporné a logické vyjadrovanie. Najznámejším predstaviteľom konštruktivizmu je Vladimír Majakovskij.

Dadaizmus vznikol vo Švajčiarsku ako reakcia na nezmyselnú vojnu.

Založil ho Tristan Tzara. Dadaisti sa búrili proti dobe i vojne, vracali sa k detskému veku, chceli zachytiť jeho bezstarostnosť a hravosť ako protiklad k utrpeniu ľudstva v 1. svetovej vojne.

Autori sa chceli priblížiť k detskej reči: vypúšťali hlásky, komolili slová.

Nezmyselná poézia mala poukázať na nezmyselnú vojnu.

Surrealizmus vznikol vo Francúzsku ako reakcia na vojnu.

Autori odmietali opisovať skľučujúcu skutočnosť a inšpiráciu hľadali vo svojom podvedomí, predstavách a ilúziách.

Zveršovali momentálne nápady.

Z európskej literatúry je známy predstaviteľ tohto prúdu Andre Breton.

Francúzskym surrealizmom sa inšpiroval slovenský nadrealizmus (Rudolf Fábry), ktorý na rozdiel od francúzskeho náprotivku vychádzal z literárnej tradície (napríklad Janko Kráľ) a predstavitelia vystupovali proti fašizmu.

Viac si prečítaj tu !

Poetizmus vznikol v Čechách. Oproti negativite vojnovej skúsenosti staval skutočnosť v jej pozitívnej podobe – záujem o človeka, opojenie a radosť zo života, vnímanie sveta ako hry farieb, svetiel a pohybu. Ovplyvnil tvorbu Laca Novomeského.

Vitalizmus je smer, ktorého predstavitelia v sebe neprechovávajú tragický životný pocit. Naopak, tešia sa zo života – láska, krása, žena, príroda, aktívny život.

V slovenskej medzivojnovej poézii nájdeme vitalistický prístup k životu v tvorbe Jána Smreka. Vitalistické básne obsahuje jeho básnická zbierka Cválajúce dni, v ktorej chápe lásku ako prirodzený, bezproblémový vzťah a ženu zobrazuje ako ideálne krásnu. V básni Cválajúce dni oslavuje mladosť, civilizáciu, pokrok, opojenie životom. Najaktívnejších príslušníkov svojej generácie označuje symbolom stepili cowboyi. Mŕtvolami nazýva ľudí so starým myslením, ktorí nedržia krok s dobou. Rýchlosť napredovania mladej generácie vyjadril slovami: „Hurrá, hurrá! / Z cesty nám!! / Pádime! / Nevidíte?“

Použitá literatúra:

Dvořák, K.: Nová maturita zo slovenského jazyka a literatúry.
Bratislava: Aktuell 2009; s. 48. ISBN 978 – 80 – 89153 – 63 – 3
Zmaturuj z literatúry 2.
Bratislava: Didaktis, 2004; s. 104. ISBN 80 – 89160 – 17 - 4

Jazyková komunikácia

JAZYKOVÁ KOMUNIKÁCIA, KOMUNIKAČNÝ REŤAZEC

Komunikácia – sprostredkovanie informácií medzi vysielateľom (podávateľom, hovoriacim, pisateľom) a prijímateľom (adresátom, počúvajúcim, čitateľom), teda za komunikáciu sa považuje napr. aj tanec včiel, značkovanie teritória niektorými druhmi zvierat, štekot psov, ručanie jeleňov, posunková reč, úsmev, pokrútenie hlavou, žmurknutie a pod.

Jazyková komunikácia je sprostredkovanie informácií pomocou jazyka. Jazyková komunikácia je komplexný verbálno-neverbálny jav. Jadro a podstatu tvoria verbálne (jazykové) prostriedky – slová, vety, texty.

Zložky jazykovej komunikácie sú:

• komunikačná situácia – jedinečná situácia, v ktorej prebieha komunikácia medzi dvomi alebo viacerými ľuďmi, napr. rozhovor lekára s pacientom a pod.;
• komunikát – jazykový prejav, prehovor, text (v ústnej alebo v písomnej podobe);
• komunikant – jednotlivec, ktorý sa zúčastňuje na komunikácií (v pozícií vysielateľa alebo prijímateľa).

Na charakter komunikácie vplývajú viaceré faktory:

• celkové okolnosti (s akou spoločenskou činnosťou sa jazyková komunikácia spája);
• vzťahy medzi komunikantmi (formálne – neformálne);
• prostredie, v ktorom sa komunikácia odohráva;
• časové a priestorové okolnosti;
• forma jazykovej komunikácie (ústna, písaná);
• spolupráca jazykových a nejazykových prostriedkov.

SCHÉMA JAZYKOVEJ KOMUNIKÁCIE

Neverbálne prostriedky jazykovej komunikácie:

1. Parajazykové (poprijazykové) prostriedky – fungujú v súčinnosti s jazykovými prostriedkami, bezprostredne na ne nadväzujú:

A. zvukové prostriedky – zvuková štylistika (eufonické zoskupenie, aliterácia, rým), prozodické vlastnosti;

B. vizuálne prostriedky

proxemika(interpersonálna dištancia; intímna zóna 0 – 45, osobná zóna 45 – 120, spoločenská 120 – 360, verejná zóna je nad 360 cm);

sociálna vzdialenosť (nadradený – podradený, učiteľ – študent, riaditeľ – učiteľ);

gestika – komunikovanie posunkami, najmä rukami; 

mimika – výraz a pohyby tváre;

grafika – veľkosť a rez písma, úprava a členenie textu;

kinezika, haptika, oftalmika, olfaktorika a pod.

www.tcbs.cz 

2. Extrajazykové (situačné) prostriedky – fungujú nezávisle od jazykových prostriedkov, nemusia byť viditeľné, ale neustále „visia vo vzduchu“ a určujú priebeh komunikácie:

• čas – trvanie pauzy, čas súbežného rozhovoru...;
• o priestor – exteriér, interiér;
• momentálny psychický stav a fyzický stav komunikantov (napr. rozdiely v komunikácii s unaveným a oddýchnutým človekom);
• vzájomná sympatia alebo antipatia komunikatnov;
• postoj komunikanta k téme;
• zvukové a svetelné efekty, oblečenie. 
• 
  

Komunikácia sa uskutočňuje dvoma základnými spôsobmi – ústne a písomne. Hranica medzi ústnosťou a písomnosťou je priestupná, existuje mnoho zmiešaných ústno-písaných komunikátov. Zásluhou na splývaní týchto hraníc má aj rozvoj technických prostriedkov, slúžiacich napríklad na:

a) uchovávanie hovorenej podoby komunikácie (magnetofón, diktafón);

b) sprostredkovanie ústnej komunikácie dvoch ľudí na rozličných miestach planéty (telefón);

c) on-line písaný rozhovor realizovaný prostredníctvom internetu (chat/čet).

Autor (komunikant) vytvára informáciu, ktorú chce odoslať (povedať) inému účastníkovi komunikácie. Informáciu (myšlienku) teda spracuje do jazykovej podoby (kóduje ju). Pritom je ovplyvnený vekom, vzdelaním, pohlavím, prostredím atď.

Komunikát (jazykový prejav, text, reč, správa – informácia). Môže mať podobu súvislého textu (román, fejtón, vtip) alebo nesúvislého textu (objednávka, poštový poukaz).

Prijímateľ (komunikant 2) – prijíma, a ak pozná rovnaký kód, dekóduje informáciu, porozumie jej (aj on je ovplyvnený vekom, vzdelaním, prostredím).

Kód – systém znakov a jazykových pravidiel. Prostredníctvom kódu prenáša informácia od odosielateľa k prijímateľovi. Typickým kódom je napríklad spisovná slovenčina. Ak účastníci komunikácie nemajú spoločný kód (napr. spoločný jazyk), resp. jeden z nich nebude poznať kód druhého, komunikácia neprebehne správne.

Kódovaním – meníme svoje myšlienky na zvukom zhmotnené slová a informáciu vysielame.

Dekódovaním – meníme signál (rečový, zrakový) na myšlienkový obsah v mozgu. Prijímateľ prijíma informáciu, ktorú vyslal autor, identifikuje ju.

Komunikačný kanál – je časť komunikácie, v ktorej sa prekonáva vzdialenosť medzi účastníkmi, napr. vzduch, signál a pod.

Komunikačný šum – sťažený prenos informácii, z čoho vyplýva nesprávne pochopenie informácie. (napr. nekvalitne vytlačený text, nečítateľné písmo, zlá výslovnosť a pod.)

Komunikačná situácia – súhrn sociálnych a technických podmienok, v ktorých sa komunikačná udalosť koná. Patrí do nej autor, adresát, vzájomný vzťah komunikantov, obsah jazykového prejavu, prostredie.

www.zadania-seminarky.sk

Literatúra

OLOŠTIAK, M., GIANITSOVÁ-OLOŠTIAKOVÁ, L.: Slovenský jazyk. Bratislava : Fragment, 2007. ISBN 978-80-8089-066-7.

Zemianstvo v slovenskej realistickej literatúre

Slovenská šľachta – zemianstvo, ktorá sa hlásila k slovenskému národu zohrala významnú úlohu v národnom vývine. Ich základnou výsadou bolo právo voliť do administratívnych úradov Uhorska. Od ľudu sa odlišovali rečou, oblečením a vystupovaním. V roku 1848 boli však ich výsady zrušené. Začali chudobnieť, lebo nestačili držať krok s kapitalistickým vývinom v Uhorsku. Mnohokrát boli chudobnejší než sedliaci, ale snažili sa od nich odlíšiť a húževnato bránili staré stavovské výsady. Mnohí zemania verili v návrat starých čias, a preto boli brzdou spoločenského pokroku.

Život zemanov zaujal viacerých slovenských spisovateľov, ktorí skúmali, aké postavenie malo zemianstvo v pol. 19. storočia v spoločenskom živote. Touto témou sa zaoberali už slovenskí národovci v období romantizmu, ale hlavne predstavitelia prvej vlny slovenského realizmu.

Ján Kalinčiak

• Predstaviteľ slovenskej romantickej literatúry.
• Obraz života zemanov v 30. rokoch 19. storočia podal v novele Reštavrácia.
• Námet -   obraz kortešačiek ( získavania voličov ) pred voľbami župných úradníkov a boj dvoch rozvetvených rodín o miesto vicišpána.
• Typy zemanov autor podáva tak, ako to odpozoroval v reálnom živote, tzn. pyšných na stavovské práva, ale chudobných, túžiacich odlišovať sa od ľudu, vyvolávajúcich smiech zemianskym vystatovaním sa.
• Obraz zemianstva je vykreslený veľmi kriticky a presvedčivo.
• Zemianstvo upadá hospodárne i morálne.
• Neodsudzuje ich, vysmieva sa s ich chýb, ale ešte vždy si váži ich postavenie.
• Autor zobrazil nenávratnosť toho, čo sa prežilo a stalo sa príťažou pre ďalší vývin spoločnosti.

Slovenské zemianstvo sa v 70. rokoch 19. storočia odnárodňovalo, vážne sa pociťovala jeho neúčasť v národnooslobodzovacom boji Slovákov. Spisovatelia prvej vlny realizmu v slovenskej literatúra sa zamýšľali nad možnosťami návratu zemianstva do národného tábora a nad jeho úlohou v národnom živote.

Svetozár Hurban - Vajanský

Témou zemianstva sa zaoberá vo svojich románoch i v novele Letiace tiene. 

• Nad možnosťou návratu zemianstva do slovenského tábora sa zamýšľa v románe Suchá ratolesť. 
• Vajanský predkladá svoj projekt ozdravenia národného života – spojenie zemianstva s mladou inteligenciou. Zemianstvo prináša vzťahy k zemi a pôde, inteligencia vzdelanosť a ná-rodovectvo.
• Autor predostiera v postave Stanislava Rudopoľského typ zemana, ktorý by bol na prospech slovenského národa.

Pavol Országh – Hviezdoslav

sa zaoberal otázkou zemianstva v umeleckej rodinnej kronike Ežo a Gábor Vlkolinský.

Jeho hrdinovia sú zaťažení zemianskou hrdosťou a zaťatosťou.

Ežo Vlkolinský – zemianska matka Estera sa dostala do sporu so synom Ežom, ktorý si chce vziať sedliacke dievča Žofku Bockovie. Matka však nesúhlasí : „ Tú ledačinu nikdy nevezmeš. Kým žijem ! A keď budem umierať, i v závete ti prísne zakážem – vieš Ežo ? Nikdy !“ I napriek matkinmu zákazu si Ežo Žofku zoberie. Matka ho vydedí a prichýli ho strýc Eliáš, ktorý mu vystrojí svadbu. Záver skladby sa končí zmierením matky so synom zásluhou vnúčaťa a súčasne definitívnym víťazstvom sedliactva nad zemianstvom.

Gábor Vlkolinský – zeman Šimon Vlkolinský a jeho žena podľahli alkoholu. Majetok sa rozpadol a syna Gábora odmietajú zemianske dievčatá. Chce skoncovať so životom a vtedy mu prichádza na pomoc Ežo. Radí mu, aby sa oženil so sedliackym dievčaťom.

Konflikt diel je postavený na pomere zemianstva k sedliackemu ľudu. Zemania sa nevedia zbaviť rodovej pýchy, ktorá im nedovolí splynúť so sedliackym ľuďom – oddeľujú sa od neho. Zámerom autora je dokázať, že je možné spolužitie zemanov a sedliakov.

Martin Kukučín

So zánikom zemianstva sa vyrovnáva v humoristickej poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie.

Ondrej Tráva, podnikateľ, stretával na jarmokoch Aduša Domanického, navonok vystupujúceho ako pyšný a majetný zeman, no v skutočnosti je chudobný. Pán Aduš pozve Ondreja ku stolu a spomenie báčika z Chochoľova. Ondrej ho pozná, uverí preto Adušovi, že má 100 vriec obilia a dá mu za ne závdavok. Ondrej nemohol ísť hneď do Domaníc, dostal sa tam až na Tomáša, keď bol ďalší jarmok. Aduš prevedie Ondreja po gazdovstve, všade je bieda. Na všetko má ale vysvetlenie a dôvody. Keď prišla reč na jačmeň, vyhovorí sa, že Ondrej dlho poň nechodil, tak ho odviezol k Weisovi. Sluha Adam Ondrejovi poradí, aby si pýtal miesto zálohy stromy – jasene, ktoré sú vysadené pri hroboch zemianskych predkov. Pán Aduš si až v tej chvíli uvedomí, že by už neokrádal len živých, ale aj mŕtvych a uvedomil si, že nemôže takto ďalej žiť. Sľúbil Ondrejovi peniaze do týždňa vrátiť. Ondrej počká a Aduš peniaze vráti. Po čase báčik z Chochoľova zomrel, Adušovi nič neporučil.

• Autor konfrontuje svet upadajúceho zemianstva a rodiaceho sa podnikania na slovenskej dedine.
• Zamýšľa sa nad svetom zemianstva v slovenskom národnom živote a konštatuje, že sú neschopní stať sa silou národa.
• Zemianstvo v obraze Kukučína je vrstva morálne i majetkovo rozložená. Nevidí pre zemanov perspektívu. Zachrániť sa môžu len statočnou prácou, čo je nereálne.
• Verí však v mravné prerodenie sa človeka ako jednotlivca : „ Pán Aduš zažil viac než za celý svoj doterajší život... Pán Aduš videl, poznal svoj obraz – zhrozil sa. Bolo mu úplne jasné, že nemôže takto ďalej žiť... „

Použitá literatúra:

CALTÍKOVÁ, M.: Slovenský jazyk a literatúra. 2. vyd. 2002. Enigma. Nitra. ISBN 80-85471-95-7
CALTÍKOVÁ, M.: Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry 2. 1. vyd. 1997. Enigma. Nitra. ISBN 80-85471-43-4
ZMATURUJ Z LITERATÚRY 1. 1. vyd. 2007. Didaktis. Bratislava. ISBN 80-89160-02-6