Ladislav Mňačko

• spisovateľ, novinár a dramatik,
• narodil roku 1919 vo Valašských Kloboukoch v Čechách /na Morave/,
• rodina sa presťahovala na Slovensko, keď jeho otec tu dostal miesto poštmajstra,
• študoval štyri roky na gymnáziu, potom sa vyučil za drogistu /predavač v lekárni/,
• pracoval ako stavebný robotník.
• mladosť prežil v Martine.
• V roku 1939 sa neúspešne pokúsil o útek do Sovietskeho zväzu, za čo ho uväznili v koncentračnom tábore, odkiaľ v roku 1944 ušiel a zapojil sa do partizánskeho hnutia.
• Vstúpil do Komunistickej strany Slovenska.
• Pracoval ako redaktor a spravodajca vo viacerých európskych a ázijských krajinách.
• Postupne sa zbavoval naivných ideálov a dôvery ku komunistickej strane.
• Roku 1967 na protest proti antiizraelskej kampani vlády emigroval do Izraela a bol zbavený štátneho občianstva.
• V roku 1968 sa vrátil, no na protest proti okupácii vojskami Varšavskej zmluvy znovu odišiel do emigrácie.
• Žil v Izraeli, Taliansku a Rakúsku. Definitívne sa rozišiel s komunistickou stranou.
• Po novembri 1989 sa vrátil do vlasti ako rakúsky občan.
• Pôsobil v Bratislave, kde aj v roku 1994 zomrel.

Venoval sa najmä dokumentárnej próze – vydal 15 reportážnych kníh, ktoré obsahovali reportáže cestopisné, politické a spoločenské.

Najväčšiu pozornosť vzbudila kniha reportáži Oneskorené reportáže.

• Podáva v nej svedectvo o politických procesoch v prvej polovici 50-tych rokov.
• V jedenástich reportážach vykresľuje obdobie kultu osobnosti a stalinizmu, atmosféru strachu, neistoty a útlaku.
• Ide o príbehy ľudí, ktorých zlomilo cudzie sebectvo, karierizmus a zbabelosť.

Okrem reportážnych kníh vydal aj dve úspešné beletristické diela.

Román – kronika s vojnovou tematikou Smrť sa volá Engelchen,

s retrospektívnym pohľadom na protifašistický odboj na moravsko-slovenskom pomedzí má autobiografický charakter. Mňačko v románe využil autobiografické prvky, lebo sám bol členom partizánskej skupiny a zranili ho, tak ako románového hrdinu – rozprávača Voloďu, bývalého partizána, ktorého v nemocnici prenasledujú vidiny horiacej Ploštiny. Vo Voloďových spomienkach zaznievajú výčitky svedomia za upálenie 27 ploštinských mužov nacistami, ktorým velí generál Engelchen /anjelíček/. Bola to pomsta za to, že obyvatelia obce živili partizánsku skupinu. Ústredným motívom románu je vina: „ Zdalo sa mi spravodlivé, že zostanem mrzákom. Budem si s minulosťou aspoň čiastočne načistom, nikto nebude o mne môcť povedať – hľa, jeden z Ploštiny, jeden z tých, čo to zapríčinili.“ Autor však vyzdvihol aj „tiché hrdinstvo„ ľudí, ktorí pomáhali partizánom vystavujúc sa nebezpečenstvu: „nepovedal, nenapísal, nekonštatoval to nikto – že kopaničiar bol neznámym, nepatetickým, tichým hrdinom v partizánskej vojne.“

Individuálnu ľudskú tragédiu autor zobrazil v postave Židovky Marty, ktorá pracovala medzi nemeckými dôstojníkmi, aby získala správy pre odboj. Ľudia ju po vojne označovali za nemeckú pobehlicu. Unikla osudu Židov, no rozhodla sa ukončiť svoj život dávkou morfia.

Mňačko v diele na rozdiel od schematickej povstaleckej literatúry prináša pravdivý obraz Povstania a jeho účastníkov. Obnažuje realitu partizánskej vojny i života partizánov: „... taký je náš život, deň oddychu, dva dni únavy, nebezpečenstva, namáhavých pochodov, boja, ústupu, úteku, strachu.“ Postavy nie sú zobrazované ako hrdinovia vojny, ale ako jej obete; podliehajúce depresiám a rúcajúce sa pod tlakom vojnovej atmosféry.

Román sa končí Voloďovým odchodom z nemocnice. Pri rozlúčke sľubuje sestričke Eliške, že sa vráti, keď nájde Engelchena.

Ako chutí moc

• Publicisticko – karikatúrny román  zobrazuje praktiky komunistických funkcionárov.
• Autor dielo nazval politickým pamfletom.
• Celý príbeh je koncipovaný ako mozaika spomienok fotografa Franka, rozprávača príbehu, na mŕtveho šéfa kabinetu a je situovaný do niekoľkých dní štátneho pohrebu, počas ktorého Frank plní funkciu oficiálneho fotografa.
• Frank svoje rozprávanie objektivizuje rozhovormi s ľuďmi, ktorí mŕtveho poznali /barmanka Lucka, Judita .../ i vzdialenými spomienkami na dobu, keď si ho ešte vážil.
• Analyzuje život svojho priateľa – bývalého revolucionára, partizána a neskôr popredného straníckeho a štátneho činiteľa, na ktorého morálku mala nekontrolovateľná moc zhubný vplyv.
• Moc získal za cenu zrady priateľov, syna, manželky i vlastných zásad, čo viedlo k odcudzeniu a k samote:„V posledných rokoch nedôveroval už vôbec nikomu. Všetci ho zradili, opustili, oklamali, podviedli, na nikoho sa nemohol spoľahnúť.“ Frank je znalec pomerov, a tak odkrýva skrytý svet vysokej straníckej byrokracie – jej amorálnosť, intrigy, pretvárku, vypočítavosť, súperenie o politické pozície, pohŕdanie inteligenciou ...: „Jeden deň si srdečne potriasli rukami a na druhý deň vyhlasoval, že je podlý zločinec a zradca.“
• Mňačko v románe využil stajomňovanie: nepoznáme meno mŕtveho, názov štátu, mesta.
• Ústrednou myšlienkou diela je autorovo presvedčenie o deštruktívnej povahe totalitnej moci.
• Mňačko upozorňuje, že na moc treba byť pripravený, pretože ak sa niekto stane zrazu mocným, nevie, čo s ňou.
• Nevie, ako ju správne použiť a preto môže napáchať viac zla ako dobra.
• Pre moc a peniaze sú ľudia ochotní urobiť čokoľvek.

V exile Mňačko napísal a vydal viacero reportáži, esejí a próz. Známe sú najmä politické eseje Agresori a Siedma noc. V exilovom vydavateľstve Index mu vyšiel súčasne po slovensky i nemecky satirický román Súdruh Münchhausen. Prostredníctvom postáv člena svetového mierového hnutia Münchhausena a súdruha Hnidu autor opisuje zážitky západného reportéra počas jeho študijného pobytu na Slovensku v období socializmu. Mňačko sa v diele zameral na absurdity socialistického režimu.


Pozrite si !
Taký bol L.Mňačko
novinar-mnacko

Ladislav Mňačko
ŽIVOT	jedna z kľúčových osobností žurnalistiky a literatúry po roku 1945 vojnové skúsenosti : koncentračný tábor, nútené práce, partizánsky oddiel; po vojne redaktor (Rudé Právo, Pravda), neskôr šéfredaktor; 1967 zbavený štátneho občianstva; 1968 definitívne sa rozišiel s komunistickou stranou; emigrácia: Izrael, Taliansko, Rakúsko; 1989 návrat domov.
TVORBA	Dokumentárna próza - kniha reportáži Oneskorené reportáže – politické pomery v 50. rokoch; Beletristické diela - romány: Smrť sa volá Engelchen – protifašistický odboj, Ako chutí moc – praktiky komunistických funkcionárov; Exilová literatúra - politické eseje Agresori, Siedma noc; román Súdruh Münchhausen – absurdity socialistického režimu; rozhlasové a televízne hry.

Použítá literatúra:
Caltíková, M.: Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry. Iv. výber / slovenská literatúra po roku 1945/.Nitra: Enigma, 1999; s. 41 – 64. ISBN 80 – 85471 – 66 – 3.
Maťovčík, A. a kol.: Reprezentačný biografický lexikón Slovenska. Martin: Matica slovenská, 1999; s. 229. ISBN 80-7090-537-9.
Mihálik, I. a Vitézová, E.: Literárne listy pre 4. ročník gymnázií a stredných škôl. Košice: ARS LITERA, 2004; s. 80-90; ISBN 80-88894-03-4.
Obert, V. a kol.: Literárny sprievodca / nielen pre maturantov/. Košice: ARS LITERA, 2003; s. 207-208; ISBN 80-88894-18-2.
Slovenská a česká literatúra na dlani. Bratislava: príroda, 2001; s. 186-188; ISBN 80 – 07 – 00473 – 4.
Varsányiová, M.: Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov. Komárno : VARIA PRINT, 2006; s. 123 – 127; ISBN 80-89181-10-4.
Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava : Didaktis, 2004; s. 179-180; ISBN 80-89160-02-6.
Zmaturuj z literatúry 2. Bratislava : Didaktis, 2004; s. 155-156; ISBN 80-89160-17-4.
obrázky:https://www.google.sk/