BEAT GENERATION

  BEAT GENERATION

Slovným spojením beat generation označujeme generáciu amerických literátov zavrhujúcich ustálené normy a hodnoty spoločnosti i vžité predstavy o americkom štýle života.
Označenie beat generation je viacvýznamové: môžeme hovoriť o zbitej a unavenej generácii, rovnako aj o hlučnej či blaženej generácii.

Hnutie bítnikov sa formovalo v priebehu 50. rokov 20. storočia v San Franciscu a postupne sa rozšírilo do iných miest Ameriky.
Spoločenský a politický život v USA bol v čase vzniku bítnickej generácie poznačený studenou vojnou a veľkými sociálnymi rozdielmi v americkej spoločnosti. Bolo to obdobie rozdeleného sveta a honby na americké „komunistické čarodejnice“ , rozširuje sa moc Pentagonu, rastie počet vojenských základní, odpočúvajú sa súkromné osoby i súdy.

Členovia hnutia nikdy netvorili ucelenú generáciu vrstovníkov a nikdy nevydali manifest. Mladých bítnikov spájala neobmedzená sloboda jednotlivca, vedomie osobnej spolupatričnosti, požiadavka intenzívneho vnútorného života, ale najmä spoločný životný pocit:

•      odmietali prispôsobovanie sa názormi a životným štýlom iných ľudí, zvelebovanie rodinného života, vieru v Boha, hrdosť na americké symboly a spoločenský poriadok;
•      nenávideli atómové zbrane; rasovú, politickú i sexuálnu diskrimináciu; reklamu povzbudzujúcu k väčšiemu konzumu;
•        neznášali akékoľvek vydeľovanie ľudí;
•        nechceli elitárstvo podľa postavenia, pôvodu, náboženstva a podobne.
•         Ich životný štýl a prvé diela boli odmietané ako neprístojné pre amerického občana. 
•       Únik zo sveta konvencií hľadali v rôznych formách extázy navodenej narkotikami, v bláznivej jazde autom, v erotických dobrodružstvách a džeze.

§     Ich myslenie bolo nasiaknuté etickým nihilizmom /odmietanie ustálených hodnôt/, pacifizmom /udržanie mieru iba pasívnymi prostriedkami/, politickým anarchizmom /vidia v štátnej moci obmedzenie slobody jednotlivca/ a mystikou /vierou v nadzmyslové sily/ orientálnych učení, predovšetkým zen -budhizmu, tzn. že ich názory boli plné neurčitého mysticizmu a vzbury.

Tvorba bítnikov bola protestom proti vychvaľovanému americkému pokroku, prosperite a konzumu. Ich poézia nebola určená masám., píšu pre seba a pre spriaznené duše. Poézia bola určená k prednesu, k verejnému čítaniu a počúvaniu. Prednášali ju v nočných baroch, krčmičkách a kabaretoch so sprievodom džezovej hudby. Vo svojej poézii uplatňujú voľný verš a rytmus básne prispôsobili hovorovej reči. Z tematického hľadiska predstavuje ich tvorba pestrý výber otázok a problémov: odpor voči materialistickému spôsobu uvažovania, problémy a život outsiderov, zážitky z ciest a ďalšie.

K najznámejším predstaviteľom bítnikov patrili Jack Kerouac, Allen Ginsberg, Lawrence Ferlighetti a Gregory Corso.

Bítnickou poéziou sa inšpirovala slovenská básnická skupina Osamelí bežci – básnici Ivan Laučík, Peter Repka a Ivan Štrpka.

Pank predstavuje hnutie revoltujúce proti tradičným spoločenským normám. Vzburu demonštruje prostredníctvom oblečenia /rifľovina, reťaze, zatváracie špendlíky, zámerne poškodené odevy.../, účesu /nafarbené vlasy, upravené „na kohúta“/ a hudby /hlučná gitarová hudba, texty sú zamerané na kritiku spoločenských javov/.

Použitá literatúra:
VANOVÁ, M.: Slovenský jazyk a literatúra. 1. vyd. 2000. Enigma. Nitra. ISBN 80-85471-39-6
KASÁČ, Z.: Svetová literatúra 20. storočia. 1. vyd. 1998. MPC Banská Bystrica. ISBN 80-8041-212-X
KONDEL, Ľ.: Opäť v učebných osnovách. 1. vyd. 1995. Enigma. Nitra. ISBN 80-85471-26-4
OBERT, V. a kol.: Literatúra pre 4. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vyd. 2001. Poľana. Bratislava. ISBN 80-89002-33-1
SMIEŠKOVÁ, M.: Krok za krokom k maturite – Literatúra. 1. vyd. 2007. Fragment. Bratislava. ISBN 978-80-8089-065-0

Zdroje obrazkov:
http://sk.wikipedia.org/wiki/

Ladislav Mňačko

• spisovateľ, novinár a dramatik,
• narodil roku 1919 vo Valašských Kloboukoch v Čechách /na Morave/,
• rodina sa presťahovala na Slovensko, keď jeho otec tu dostal miesto poštmajstra,
• študoval štyri roky na gymnáziu, potom sa vyučil za drogistu /predavač v lekárni/,
• pracoval ako stavebný robotník.
• mladosť prežil v Martine.
• V roku 1939 sa neúspešne pokúsil o útek do Sovietskeho zväzu, za čo ho uväznili v koncentračnom tábore, odkiaľ v roku 1944 ušiel a zapojil sa do partizánskeho hnutia.
• Vstúpil do Komunistickej strany Slovenska.
• Pracoval ako redaktor a spravodajca vo viacerých európskych a ázijských krajinách.
• Postupne sa zbavoval naivných ideálov a dôvery ku komunistickej strane.
• Roku 1967 na protest proti antiizraelskej kampani vlády emigroval do Izraela a bol zbavený štátneho občianstva.
• V roku 1968 sa vrátil, no na protest proti okupácii vojskami Varšavskej zmluvy znovu odišiel do emigrácie.
• Žil v Izraeli, Taliansku a Rakúsku. Definitívne sa rozišiel s komunistickou stranou.
• Po novembri 1989 sa vrátil do vlasti ako rakúsky občan.
• Pôsobil v Bratislave, kde aj v roku 1994 zomrel.

Venoval sa najmä dokumentárnej próze – vydal 15 reportážnych kníh, ktoré obsahovali reportáže cestopisné, politické a spoločenské.

Najväčšiu pozornosť vzbudila kniha reportáži Oneskorené reportáže.

• Podáva v nej svedectvo o politických procesoch v prvej polovici 50-tych rokov.
• V jedenástich reportážach vykresľuje obdobie kultu osobnosti a stalinizmu, atmosféru strachu, neistoty a útlaku.
• Ide o príbehy ľudí, ktorých zlomilo cudzie sebectvo, karierizmus a zbabelosť.

Okrem reportážnych kníh vydal aj dve úspešné beletristické diela.

Román – kronika s vojnovou tematikou Smrť sa volá Engelchen,

s retrospektívnym pohľadom na protifašistický odboj na moravsko-slovenskom pomedzí má autobiografický charakter. Mňačko v románe využil autobiografické prvky, lebo sám bol členom partizánskej skupiny a zranili ho, tak ako románového hrdinu – rozprávača Voloďu, bývalého partizána, ktorého v nemocnici prenasledujú vidiny horiacej Ploštiny. Vo Voloďových spomienkach zaznievajú výčitky svedomia za upálenie 27 ploštinských mužov nacistami, ktorým velí generál Engelchen /anjelíček/. Bola to pomsta za to, že obyvatelia obce živili partizánsku skupinu. Ústredným motívom románu je vina: „ Zdalo sa mi spravodlivé, že zostanem mrzákom. Budem si s minulosťou aspoň čiastočne načistom, nikto nebude o mne môcť povedať – hľa, jeden z Ploštiny, jeden z tých, čo to zapríčinili.“ Autor však vyzdvihol aj „tiché hrdinstvo„ ľudí, ktorí pomáhali partizánom vystavujúc sa nebezpečenstvu: „nepovedal, nenapísal, nekonštatoval to nikto – že kopaničiar bol neznámym, nepatetickým, tichým hrdinom v partizánskej vojne.“

Individuálnu ľudskú tragédiu autor zobrazil v postave Židovky Marty, ktorá pracovala medzi nemeckými dôstojníkmi, aby získala správy pre odboj. Ľudia ju po vojne označovali za nemeckú pobehlicu. Unikla osudu Židov, no rozhodla sa ukončiť svoj život dávkou morfia.

Mňačko v diele na rozdiel od schematickej povstaleckej literatúry prináša pravdivý obraz Povstania a jeho účastníkov. Obnažuje realitu partizánskej vojny i života partizánov: „... taký je náš život, deň oddychu, dva dni únavy, nebezpečenstva, namáhavých pochodov, boja, ústupu, úteku, strachu.“ Postavy nie sú zobrazované ako hrdinovia vojny, ale ako jej obete; podliehajúce depresiám a rúcajúce sa pod tlakom vojnovej atmosféry.

Román sa končí Voloďovým odchodom z nemocnice. Pri rozlúčke sľubuje sestričke Eliške, že sa vráti, keď nájde Engelchena.

Ako chutí moc

• Publicisticko – karikatúrny román  zobrazuje praktiky komunistických funkcionárov.
• Autor dielo nazval politickým pamfletom.
• Celý príbeh je koncipovaný ako mozaika spomienok fotografa Franka, rozprávača príbehu, na mŕtveho šéfa kabinetu a je situovaný do niekoľkých dní štátneho pohrebu, počas ktorého Frank plní funkciu oficiálneho fotografa.
• Frank svoje rozprávanie objektivizuje rozhovormi s ľuďmi, ktorí mŕtveho poznali /barmanka Lucka, Judita .../ i vzdialenými spomienkami na dobu, keď si ho ešte vážil.
• Analyzuje život svojho priateľa – bývalého revolucionára, partizána a neskôr popredného straníckeho a štátneho činiteľa, na ktorého morálku mala nekontrolovateľná moc zhubný vplyv.
• Moc získal za cenu zrady priateľov, syna, manželky i vlastných zásad, čo viedlo k odcudzeniu a k samote:„V posledných rokoch nedôveroval už vôbec nikomu. Všetci ho zradili, opustili, oklamali, podviedli, na nikoho sa nemohol spoľahnúť.“ Frank je znalec pomerov, a tak odkrýva skrytý svet vysokej straníckej byrokracie – jej amorálnosť, intrigy, pretvárku, vypočítavosť, súperenie o politické pozície, pohŕdanie inteligenciou ...: „Jeden deň si srdečne potriasli rukami a na druhý deň vyhlasoval, že je podlý zločinec a zradca.“
• Mňačko v románe využil stajomňovanie: nepoznáme meno mŕtveho, názov štátu, mesta.
• Ústrednou myšlienkou diela je autorovo presvedčenie o deštruktívnej povahe totalitnej moci.
• Mňačko upozorňuje, že na moc treba byť pripravený, pretože ak sa niekto stane zrazu mocným, nevie, čo s ňou.
• Nevie, ako ju správne použiť a preto môže napáchať viac zla ako dobra.
• Pre moc a peniaze sú ľudia ochotní urobiť čokoľvek.

V exile Mňačko napísal a vydal viacero reportáži, esejí a próz. Známe sú najmä politické eseje Agresori a Siedma noc. V exilovom vydavateľstve Index mu vyšiel súčasne po slovensky i nemecky satirický román Súdruh Münchhausen. Prostredníctvom postáv člena svetového mierového hnutia Münchhausena a súdruha Hnidu autor opisuje zážitky západného reportéra počas jeho študijného pobytu na Slovensku v období socializmu. Mňačko sa v diele zameral na absurdity socialistického režimu.


Pozrite si !
Taký bol L.Mňačko
novinar-mnacko

Ladislav Mňačko
ŽIVOT	jedna z kľúčových osobností žurnalistiky a literatúry po roku 1945 vojnové skúsenosti : koncentračný tábor, nútené práce, partizánsky oddiel; po vojne redaktor (Rudé Právo, Pravda), neskôr šéfredaktor; 1967 zbavený štátneho občianstva; 1968 definitívne sa rozišiel s komunistickou stranou; emigrácia: Izrael, Taliansko, Rakúsko; 1989 návrat domov.
TVORBA	Dokumentárna próza - kniha reportáži Oneskorené reportáže – politické pomery v 50. rokoch; Beletristické diela - romány: Smrť sa volá Engelchen – protifašistický odboj, Ako chutí moc – praktiky komunistických funkcionárov; Exilová literatúra - politické eseje Agresori, Siedma noc; román Súdruh Münchhausen – absurdity socialistického režimu; rozhlasové a televízne hry.

Použítá literatúra:
Caltíková, M.: Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry. Iv. výber / slovenská literatúra po roku 1945/.Nitra: Enigma, 1999; s. 41 – 64. ISBN 80 – 85471 – 66 – 3.
Maťovčík, A. a kol.: Reprezentačný biografický lexikón Slovenska. Martin: Matica slovenská, 1999; s. 229. ISBN 80-7090-537-9.
Mihálik, I. a Vitézová, E.: Literárne listy pre 4. ročník gymnázií a stredných škôl. Košice: ARS LITERA, 2004; s. 80-90; ISBN 80-88894-03-4.
Obert, V. a kol.: Literárny sprievodca / nielen pre maturantov/. Košice: ARS LITERA, 2003; s. 207-208; ISBN 80-88894-18-2.
Slovenská a česká literatúra na dlani. Bratislava: príroda, 2001; s. 186-188; ISBN 80 – 07 – 00473 – 4.
Varsányiová, M.: Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov. Komárno : VARIA PRINT, 2006; s. 123 – 127; ISBN 80-89181-10-4.
Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava : Didaktis, 2004; s. 179-180; ISBN 80-89160-02-6.
Zmaturuj z literatúry 2. Bratislava : Didaktis, 2004; s. 155-156; ISBN 80-89160-17-4.
obrázky:https://www.google.sk/

SLOVENSKÁ LITERATÚRA PO ROKU 1945

Slovenskú prózu po roku 1945 môžeme rozdeliť na niekoľko vývinových období, v ktorých sa odrážajú spoločenské problémy doby.

V prvom období /1945 – 1948/ po skončení 2. svetovej vojny sa aktuálnou tematickou oblasťou prózy stalo Slovenské národné povstanie / SNP/ a protifašistický odboj. Smer, akým by sa mala literatúra uberať udal Peter Jilemnický vo svojom románe Kronika, tematicky zameraného na protifašistický odboj. Kritika ho povýšila na model.

Protiklad vytvorila skupina autorov, ktorí sa vo svojej tvorbe zamerali na aktuálne mravné a spoločenské otázky. Objavujú sa romány s témou dediny. Najznámejší je autor František Hečko a jeho román Červené víno.

V tomto období doznieva lyrizovaná próza, a to dielom Františka Švantnera Nevesta hôľ.

Druhé obdobie / 1948 – 1956/ sa vyznačuje prijatím jedinej literárnej metódy – socialis-tického realizmu.Táto metóda popiera rozmanitosť umeleckého stvárnenia skutočnosti. Zanikajú rozdiely medzi autormi. Próza tohto obdobia je schematická, napísaná podľa jednej šablóny. Hlavnou úlohou literatúry bolo plniť politické ciele. Ide o tvorbu tzv. industriali-zovanej literatúry, t.j. literatúry budovateľských úspechov, združstevňovania, spriemy-selňovania, atď. Za prozaické dielo schematizmu sa pokladá napríklad román Františka Hečka Drevená dedina.

V roku 1954 po odhalení „kultu osobnosti“ nastalo spoločenské uvoľnenie, ktoré umožnilo príslušníkom tzv. strednej generácie – Vladimír Mináč, Ladislav Mňačko – kritizovať spolo-čenský a politický systém. Zmena v literatúre začala vydaním románu Alfonza Bednára Sklený vrch.

V treťom období / 1956 – 1969/ sa znovu vytvoril priestor na generačnú diferenciáciu a na osobnostnú kryštalizáciu spisovateľov. Situácia sa začína kvalitatívne meniť , čo umožnilo, aby vychádzali diela ako napríklad Mináčova trilógia Generácia, Tatarkove Prútené kreslá, Jašíkovo Námestie svätej Alžbety, Ťažkého román Amenmária a iné.

Viacerí autori odmietajú metódu socialistického realizmu a začínajú využívať prvky modernizmu / antiromán, existencializmus/. Vidieť to v tvorbe Ruda Slobodu, Jána Johanidesa a Petra Jaroša.

Štvrté obdobie /1969 –1989/ je poznačené začiatkom procesu normalizácie v našej spoločnosti po auguste 1968. Slovenská literatúra sa rozštiepila na tri prúdy :

1. exilový – do zahraničia odišiel Mňačko / Smrť sa volá Engelchen, Ako chutí moc/ a iní,

2. disidentský / nesúhlasiaci s oficiálnou politikou/ a samizdatový / ilegálne vydávanie diel/ - autori boli umlčiavaní, či vytláčaní na literárnu perifériu, mohli publikovať len s obme-dzeniami, napríklad Dominik Tatarka / Farská republika , Prútené kreslá/,

3. oficiálny – autori mali podporu režimu.

V druhej polovici 70. rokov vzniká tzv. románová situácia.Mnohí autori vydávajú romány, často dilógie či trilógie. Objavujú sa romány s tematikou:

a/ výrobnou či ekologickou – Anton Baláž Skleníková Venuša,

b/ dedinskou – Peter Jaroš Tisícročná včela,

c/ príbehy postáv psychicky labilných – Rudolf Sloboda Stratený raj a iné.

Od začiatku 80. rokov prežívajú renesanciu kratšie prozaické útvary – poviedka, črta, novela. Tematické východiská súčasnej prózy sú veľmi široké a dominuje v nich predovšetkým stvárnenie súčasnosti, napríklad Dušan Mitana sa zameral vo svojej tvorbe na životné krízy mladých ľudí – Nočné správy. Okrem súčasnosti sa autori – Ján Johanides, Ladislav Ťažký, Hana Ponická – sústreďujú aj na témy augustovej okupácie ČSSR, existencie slovenského štátu 1939-45 a na nový pohľad na 50. roky.

Próza 70. a 80. rokov reagovala na skoršie tvorivé metódy:

1. Vplyv lyrizovanej prózy a naturizmu sa prejavuje u Vincenta Šikulu, Ladislava Balleka, Hany Zelinovej a i.

2. Vplyv existencializmu a nového románu je badateľný v prózach Jána Johanidesa, Petra Jaroša i Rudolfa Slobodu.

3. Podnety z juhoamerického magického románu zasiahli do autorského formovania Dušana Mitanu, Pavla Vilikovského a Petra Jaroša.

V piatom období / 1989 – súčasnosť/ nastala zmena spoločenského zriadenia / končí socializmus a nastupuje demokratické zriadenie spoločnosti/ a vznikla Slovenská republika /1993/. Tematické východisko súčasnej prózy je široké.

Mnohí autori sa zamerali na istý región, na jeho charakteristické znaky a špecifiká. Stvárňujú napríklad východné Slovensko /Milka Zimková/, južné Slovensko /Ladislav Ballek/, Záhorie /Štefan Moravčík/, Oravu /Ján Johanides a Oľga Feldeková/, tatranské prostredie /Belo Kapolka/, hlavné mesto Bratislavu /Peter Pišťanek, Pavol Vilikovský/ a iné.

Slovenská pôvodná tvorba vychádza aj vďaka fondu kultúry PRO SLOVAKIA.

SLOVENSKÁ LITERATÚRA PO ROKU 1945
Obdobie	Spoločenské podmienky	charakteristika	témy	predstavitelia diela
1945 - 48	koniec 2. svetovej vojny	končí lyrizovaná próza	SNP protifašistický odboj dediny	Jilemnický Kronika Hečko Červené víno
1948 - 54	začiatky budovania socialistickej spoločnosti, odhalenie „kultu osobnosti“ spoločenské uvoľnenie	socialistický realizmus industrializovaná literatúra zmena v literatúre	budovateľské úspechy združstevňovanie spriemyselňova- nie kritika systému	Hečko Drevená dedina Mináč V. Mňačko L. Bednár Sklený vrch
1954 - 69	pokračuje spoločenské uvoľnenie	osobnostná kryš- talizácia autorov odmietanie socialistického realizmu prvky modernizmu	2. svetová vojna dedina súčasné problémy	Mináč Generácia Tatarka Prútené kreslá Jašík Námestie svätej Alžbety Ťažký Amenmária Sloboda, Johanides
1969 - 89	proces normalizácie	tri prúdy = exilový + disidentský, sa- mizdatový + oficiálny vznik tzv. romá- novej situácie renesancia kratších prozaických žán- rov a skorších tvorivých metód	totality výrobná, ekologická dedinská príbeh postáv psychicky labilných augustova okupácia, Sloven- ský štát 1939 - 45 nový pohľad na 50. roky životné krízy mladých ľudí	Mňačko-Ako chutí moc Baláž-Skleníková Venuša Jaroš-Tisícročná včela Sloboda-Stratený raj Johanides Ťažký Tatarka-Farská republika Ponická Šikula, Ballek, Johanides, Vilikovský Mitana – Nočné správy
1989 - súčasnosť	končí socializmus nastupuje demokratické zriadenie vznik SR	zameranie sa na región fond kultúry PRO SLOVAKIA	východne Slovensko južné Slovensko Záhoria Orava tatranské prostredie Bratislava	Milka Zimková Ladislav Ballek Štefan Moravčík Ján Johanides Belo Kapolka Peter Pišťanek

Zdroj:
http://oskole.sk/?id_cat=4&clanok=1602

Jozef Cíger Hronský - Jozef Mak

Literárny druh: epika

Literárny žáner: expresionistický (sociálny) román

Literárna forma: próza

Prostredie: predvojnové a vojnové obdobie jednoduchej stredoslovenskej dediny a neskôr aj vojnové prostredie Hercegoviny, kde Jozef narukoval na vojenčinu.

Postavy:

Jozef Mak - jednoduchý človek, ktorý mal už od narodenia smutný a ťažký život. Narodil sa ako nemanželské dieťa, celý život sa musel prebíjať životom, avšak svoj osud prijímal pasívne a nesnažil sa ho zmeniť k lepšiemu. Bez výhrad a so sklopenými ušami prijímal všetky strasti života a ticho znášal všetky životné utrpenia.

Jula Petrisková - Jožova žena
Jano Mak - Jozefov nevlastný brat
Eva Makovka - Janova a Jozefova matka
Hana Meľošovie - Marušina mama a Jozefova krstná mať
Meľoš - Hanin muž, ktorý Jozefa nemá veľmi v láske
Gregor Biaľoš - Jozefov otec

Téma: smutný životný príbeh a ťažký osud Jozefa Maka, ktorý sa narodil ako nemanželské dieťa a hoci počas svojho života veľakrát nesúhlasí s krivdami a nespravodlivosťou, ktoré sa voči nemu v jeho živote páchajú, nevie sa tomu brániť a postaviť sa krivde na odpor.

Krstnou matkou sa mu stala Hana Meľošová. Matka chodila za prácou a 7 ročný Jano Mak - jej manželský syn - musel svojho nechceného brata celé dni v nosiť na chrbte, hoci nevládal. Často ho aj bil, ale Jožo ho mal rád.

Jedného dňa bol v dedine veľký požiar, Makovcom zhorel dom. Hana Meľošová ich zavolala k sebe. Jožovi sa páčila jej dcéra. Jožo zanechá prácu u baču a začne pracovať u drevorubačov. Matka pred ním prvýkrát spomenie meno jeho otca.

Gregorovi Biaľošovi sa zdôverí, že chce postaviť chalupu a dúfa, že mu ľudia pomôžu. No Gregor mu povie, že od neho pomoc čakať nemôže. Jožo si uvedomí, že by tým verejne priznal svoje otcovstvo. Na druhý deň Biaľoša privalil strom. Jožo stavia chalupu a keď ju dostavia, povolávajú ho. Keď sa vráti domov, nemá vlastne nič - stratil matku, stratil lásku, stratil dom, stratil Marušinu krásu, ale po čase získava Julu, ktorú si vezme, hoci jeho city k nej nie sú až také čisté, aké prechovával k Maruši. Joža povolajú do Komárna, má súd za politizovanie na vojenčine. Doma lieči Aduš Jana, ktorý opitý zamrzol, Maruša chodí opatrovať slepého otca a prosí Jozefa, aby prišiel poopravovať, čo treba. Snaží sa Jozefa zviesť, on sa neprieči. Jula cíti nebezpečenstvo, že jej Maruša vábi muža, žije s tým strachom, ale nedokáže tomu zabrániť.

Jozef sa dozvie, že dom, ktorý tak ťažko staval, nie je jeho. Má naň právo aj Jano, lebo je postavený na Makovom pozemku. Svoju polovicu Jano predal Bánocimu. Jožo ide k nemu pracovať ako kočiš, aby mal peniaze na odkúpenie polovice svojho domu. Jule sa narodí druhý syn, Jozef so zvlhnutými očami sa skláňa nad svojou dobrou, trpezlivou ženou a obyčajnými rečami zahládza to, že sa cíti šťastný. Zblížili sa nad kolískou novonarodeného vo štvrtok a v pondelok Jula umrela s úsmevom na tvári, lebo vedela, že ju má jej muž rád.

„Trp, Jozef Mak. Človek - milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale je pravda, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak."



J.Cíger Hronský
Vypočujte si !

Pozrite si !

Zdroj:

http://www.oskole.sk/?id_cat=2025&rocnik=3&clanok=21608

SLOVENSKÝ ROMANTIZMUS

Spoločensko – politické podmienky – 1830 – 1850

Slovensko bolo v uvedenom období súčasťou habsburskej monarchie. Celá Európa prechádzala v danej dobe zložitým spoločensko-politickým vývojom – prehlbovala sa kríza feudalizmu, zhoršovalo sa postavenie roľníkov (obdobie roľníckych povstaní), rozvíjal sa priemysel a podnikanie, začínala sa formovať buržoázia, ktorá čoraz výraznejšie ovplyvňovala spoločensko-politický vývoj. Európu následne zasiahla vlna národnooslobodzovacích hnutí, ktorá vyústila do revolúcie v roku 1848.

V Uhorsku zložitú situáciu začala využívať stredná šľachta (v Uhorsku nebola silná buržoázia), ktorej hlavným predstaviteľom bol Lajoš Košút. Jej snahou bolo dosiahnuť samostatnosť Uhorska. V monarchii silnel odpor voči Viedni, maďarský nacionalizmus a násilná maďarizácia.

Slovenské národné hnutie sa vyvíjalo v náročných podmienkach – na jednej strane silnel maďarský národnostný útlak, na druhej strane rakúsky hospodársky útlak.

Nespokojnosť mnohých predstaviteľov slovenského národa rastie. Práve vtedy sa začala formovať nová mladá generácia, ktorá v nasledujúcom období bude výraznou mierou ovplyvňovať slovenský politický, kultúrny a literárny život.


Štúrovci a ich činnosť:

Štúrova škola sa začala formovať na bratislavskom evanjelickom lýceu a je pomenovaná podľa jej hlavného predstaviteľa – Ľudovíta Štúra. V roku 1829 na spomínanom lýceu vznikla Spoločnosť česko – slovanská – študentský samovzdelávací spolok, ktorý sa zaoberal politickými a národnými otázkami. Práve jej členovia zorganizovali pamätnú vychádzku na Devín v roku 1836, na ktorej verejne prezentovali svoju lásku a oddanosť k slovenskému národu, snahu pozdvihnúť národný život. Na znak vernosti slovanstvu prijali účastníci vychádzky slovanské mená (Štúr – Velislav, Hurban – Miloslav,...). Spoločnosť zanikla v roku 1837, kedy vtedajšia vláda zakázala všetky študentské spolky. Štúrovci ale vo svojej činnosti pokračovali na Katedre reči a literatúry československej, ktorá bola vzápätí založená a ktorú viedol Juraj Palkovič. Istý čas jej námestníkom bol Ľudovít Štúr.

Významným rokom v činnosti štúrovcov sa stal rok 1843. Na Hurbanovej fare v Hlbokom sa v dňoch 11. – 16. júl 1843 stretli J. M. Hurban, M. M. Hodža a Ľ. Štúr a spolu rozhodli o kodifikácii spisovnej slovenčiny.

Základnou kodifikačnou príručkou sa stala Nauka reči slovenskej – autor Ľ. Štúr.Zavedenie spisovnej slovenčiny odôvodnil aj v diele Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí.


Základné pravidlá štúrovského pravopisu:

Vychádzal z kultúrnej stredoslovenčiny
Fonetický pravopis – „píš, ako počuješ“
Pri zapisovaní v, j, g sa prestali používať písmená w, g, gˇ
Dôsledné označovanie mäkkosti – ďe, ťe, ňe, ľe, ďi, ťi, ňi, ľi
Neprítomnosť hlások ľ, ä, é, ó, iu
Dvojhlásky sa zapisovali kombináciou ja, je, uo
Stále sa nepoužívalo y/ý
V G. pl. m. r. sa hláska v píše ako u – králou, sluhou
Nemá iu, namiesto toho používa ú – božú, znameňú

http://www.juls.savba.sk/ludevit/
Náuka reči slovenskej


Prvou knihou v štúrovčine bol almanach Nitra.
Napriek námietkam proti Štúrovej spisovnej slovenčine (M. M. Hodža, J. Kollár, M. Hattala) sa začala spisovná slovenčina spontánne používať, aj keď v otázke spisovného jazyka vládol výrazný chaos (čeština u evanjelikov, bernolákovčina, štúrovská slovenčina so snahou o opravu – Hurban, Hodža, Hattala). O úspech štúrovčiny sa ale postarala literárna tvorba štúrovcov.

Koncom roka 1843 Ľ. Štúra odvolali z Katedry reči a literatúry československej. Bol tŕňom v oku vtedajším vládnym predstaviteľom Ľ. Štúr odišiel na lýceum do Levoče a za ním v marci 1844 aj 22 jeho obdivovateľov a najhorlivejších študentov. Pri tejto príležitosti zložil Janko Matúška text známej hymnickej piesne Nad Tatrou sa blýska (neskôr sa stala hymnou Slovenskej republiky).Jej základom bola ľudová pieseň Kopala studničku, pozerala do nej.

Od roku 1844 sa stal novým centrom štúrovcov spolok Tatrín. Vznikol na podnet Ľ. Štúra v Liptovskom sv. Mikuláši. Predsedom spolku sa stal M. M. Hodža, pokladníkom Gašpár Fejérpataky – Belopotocký. Cieľom spolku bolo predovšetkým podporovať kultúrny život na Slovensku, zvyšovať vzdelanosť, vydávať a distribuovať slovenské knihy, podporovať slovenských študentov. Spolok Tatrín významnou mierou prispel ku kodifikácii spisovného jazyka. Môžeme ho považovať za predchodcu Matice slovenskej. V roku 1845 zásluhou Ľ. Štúra začal vychádzať prvý slovenský politický časopis – Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránskí. Vydávané boli v štúrovčine. O rok neskôr vydal J. M. Hurban prvé číslo novín Slovenskje pohladi na vedi, literatúru a umenja.

Štúrovské hnutie predstavovalo v danej dobe pre slovenský národ obrovský význam. Zjednocovalo ľudí rôzneho vzdelania, veku, organizovalo všetky vtedajšie aktivity na pomoc národu a jeho povznesenie. Štúrovci už pred revolúciou začali pripravovať vlastný politický program v momente, keď sa Ľ. Štúr stal poslancom na uhorskom sneme za mesto Zvolen.

Spoločensko-politická situácia sa výrazne skomplikovala v roku 1848. Európou sa šírili nepokoje, v monarchii sa začali búriť roľníci, ktorí aj napriek zrušeniu nevoľníctva nepocítili vo svojom živote žiadnu zmenu. Danú situáciu sa snažili využiť v prospech národa aj štúrovci. Radikálnym spôsobom sa usilovali presadiť Janko Kráľ a učiteľ Ján Rotarides. Spoločne iniciovali ozbrojené povstanie a následne boli za uvedenú činnosť uväznení. V dňoch 10. – 11. mája 1848 Liptovskom sv. Mikuláši (na Hodžovej fare) štúrovci sformulovali revolučný štátoprávny program – Žiadosti slovenského národa, v ktorom žiadali liberalizáciu a demokratizáciu uhorskej spoločnosti, prepustenie J. Kráľa a J. Rotaridesa, federalizáciu štátu, autonómiu národov, šírenie slovenčiny v školách a úradoch, vytvorenie slovenských symbolov,...

Po zverejnení uvedených požiadaviek úrady vydali na Ľ: Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu zatykač, pred ktorým ušli do Čiech. V Čechách sa 2. júna 1848 konal Slovanský zjazd, na ktorom sa stretli predstavitelia všetkých Slovanov v monarchii a žiadali vytvoriť vlastnú federáciu v rámci monarchie (Česi načrtli aj teóriu o spoločnom štáte Čechov a Slovákov, Slováci oponovali, že ešte „nedozrel čas“.)

V septembri 1848 vznikla vo Viedni Slovenská národná rada(predsedom bol J. M.Hurban) ako najvyšší slovenský politický a vojenský orgán a sformovali sa zbory slovenských dobrovoľníkov, ktoré sa priamo zapojili do revolúcie. SNR 19. septembra 1848 vyhlásila samostatné Slovensko a neposlušnosť Pešti – maďarské úrady vytlačili dobrovoľníkov mimo územia, nastolili na Slovensku teror, Štúra, Hodžu a Hurbana vyhlásili za vlastizradcov a pozbavili ich štátneho občianstva. Rakúske vojská napokon celé povstanie potlačili.

Na trón v monarchii nastúpil mladý František Jozef I., ktorému následne Slováci doručili petíciu o vytvorení samostatného Slovenského územia v rámci habsburskej ríše (žiadali samostatný snem, úradnú reč slovenčinu,...) František Jozef I. nereagoval konkrétnym splnením požiadaviek, len neurčitými sľubmi.

13. augusta 1849 Rakúšania definitívne porazili Maďarov v bitke pri Világosi a v monarchii začalo nové obdobie – obdobie Bachovho absolutizmu (1849 – 1859). Alexander Bach sa stal ministrom vnútra, vytvoril policajný štát, obnovil pomery z pred revolúcie, začal veľké prenasledovanie národovcov, zaviedol cenzúru tlače, vyjadrovania, zakázal zhromaždenia,... V živote nášho a ďalších národov v monarchii začína ďalšie veľmi náročné obdobie.

Prečítaj si !

sturovci sme

Použitá literatúra:

KRAJČOVIČ, R., ŽIGO, P.: Dejiny spisovnej slovenčiny. 1. vyd. 1990. Univerzita Komenského Bratislava. ISBN 80-223-0249-X
PRAVDOVÁ, Z.: Dejepis – nová maturita. 1. vyd. 2005. Príroda Bratislava. ISBN 80-07-01366-0
SMIEŠKOVÁ, M.: Krok za krokom – Literatúra. 1. vyd. 2007. Fragment Bratislava. ISBN 978-80-8089-065-0
VARSÁNYOVÁ, M.: Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov. 1. vyd. K-Print Komárno. ISBN 80-967438-6-4
ZMATURUJ Z LITERATÚRY 1. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-89160-02-6
ZMATURUJ Z LITERATÚRY 2. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-7358-028-4

SLOVENSKÁ ROMANTICKÁ LITERATÚRA

Znaky slovenskej romantickej literatúry:

• Romantizmus uzatvára epochu slovenského národného obrodenia – 1830 – 1850.
• Vzhľadom na spoločensko-politické podmienky sa slovenská romantická literatúra rozvíja o niečo neskôr ako európska romantická literatúra.
• Nadväzuje na európsku romantickú literatúru, ale zároveň nesie svoje vlastné znaky.
• Slovenská romantická literatúra odmieta predovšetkým individualizmus (silný jedinec) a titanizmus (jednotlivec vzdoruje osudu, je ochotný bojovať za ľudstvo).
• Európskemu romantizmu sa najviac priblížil Janko Kráľ (neodsúdil ani titanizmus – ostatní romantici ho odsúdili).
• Autori slovenského literárneho romantizmu zdôrazňujú predovšetkým lásku k vlasti, k národu a k jazyku. Výrazný je slovanský humanizmus.
• Hlavným literárnym druhom sa stala lyrika a veršovaná epika.
• V epike dominujú námety zo súčasnosti a minulosti – ide predovšetkým o podporu národnej hrdosti.
• V lyrike dominuje balada, pieseň (ponášky na ľudovú pieseň) a vznikajú aj nové žánre (duma).
• Výrazný vplyv na lyrickú tvorbu autorov má ústna ľudová slovesnosť – autori putovali po krajine a zbierali útvary ústnej ľudovej slovesnosti.
• Z ústnej ľudovej slovesnosti autori čerpajú témy, žánre i výrazové prostriedky.
• Zo žánrov ústnej ľudovej slovesnosti využívajú napr. prvky ľudových piesní, balád, rozprávok, povestí,...
• Z tém ústnej ľudovej slovesnosti využívajú napr. jánošíkovskú tematiku, protitureckú tematiku,...
• Z výrazových prostriedkov využívajú prirovnanie, epiteton, metaforu, zdrobneniny, epizeuxu (opakované pomenovanie),...
• V dielach sa vyskytujú kontrasty: bohatstvo – chudoba, vina – nevina,...
• Autori sú málo subjektívni – istou výnimkou je J. Kráľ a A. Sládkovič.
• Medzi znaky slovenského romantizmu patrí aj synkretizmus – miešanie druhov a žánrov.
• V dielach sa vyskytuje ľudový hrdina – vždy pochádza z dediny.
• Hrdina je zidealizovaný.

Využíva sa sylabický veršový systém – vznikol približne v 10. storočí. Pôvod má v cirkevnej tvorbe. V nej sa v uvedenom období využívali rôzne spevavé modlitby, recitatívy, ktoré si vyžadovali rovnaký počet slabík vo verši (spievali sa na tom istom tóne). Ich verše boli dlhé a často predelené melodickou cifrou, teda prestávkou (okrem A. Sládkoviča).

Základné znaky sylabického veršového systému:

- rovnoslabičnosť (izosylabizmus) – rovnaký počet slabík vo veršoch

- intonačná prestávka, ktorá rozdeľuje verš na dve časti

- spájanie veršov do dvojverší, dvojverší do štvorverší

- združený rým

- rytmicko-syntaktický paralelizmus

- korene má v ľudovej piesni a v predchádzajúcom literárnom vývoji

Obľúbeným veršom štúrovskej sylabickej poézie bol dvanásťslabičný verš.

slovenský romantizmus

sturovci